facebook školská stránka instagram

Fénix

  • domov
  • básne
  • úvahy a poviedky
  • reportáže
  • humans of evg
  • eco
  • čo čítame

 


    Every single one of us has probably thought about what they wanted to do with their life. In most cases, the answer is not obvious right off the bat, but talking to people with first-hand experience can help with feeling overwhelemed. After all, all succesful people were anxious teenagers once.

    The first person I talked to is my dad. He initially wanted to be a physicist, but when he was choosing his career, all of the good physicists used to get taken to Russia to work on nuclear weapons. At least thats what he told me, but I think it sounds about right. He struggled for a while, but one night, he was chopping some wood, accidentally chopped his finger off, and was so fascinated by how they reattached it, he decided to become a surgeon. He then went on to study medicine, got his degree, and started working in the Zvolen hospital. He worked there as a general surgeon for exactly twenty years before he was offered a job at a private clinic, where he specialized and only works as a vascular surgeon to this day. He also started working as an emergency call center supervisor at the same time, but he quit when he got promoted to chief of surgery at said private clinic. He´s also very creative, and has always had a side business or two going on for as long as I can remember. He told me that what he loves the most about his job is getting to help people, and what he hates the most is the tedious bureaucracy.

    My uncle has also had a plethora of jobs. He got a degree in geology, and ran away to Australia in 1989, just three months before the revolution. He started working as a geologist, mostly doing the dirty work (a.k.a being stuck in the bleak, uninhabited desert most of the time), but he loved the adventure of it. Plus, he has hundereds of stories to tell at family get-togethers. My favourite would have to be this one: As a geologist, you have to travel quite a lot, sometimes during the night. Sometimes in a helicopter. Obviously, my uncle made sure that his pilot knew how to fly in the dark. The pilot told him he sure could. I think you can see where I´m going with this. As soon as it got dark, the pilot turned his whole control panel off, allegedly being able to rely on his senses better. This resulted in complete, pitch-black darkness. Imagine being crammed in a tiny little helicopter going about 170 km/h, not knowing where´s up and where´s down. Now, this peculiar tactic worked. For about two minutes. Then, surprise surprise, the pilot started panicking. My uncle was absolutely mortified to say the least. But despite that, if he wanted to land in one piece, he had to calm the pilot down. Who, mind you, was actively hyperventilating at this point. After my uncle convinced him everything is going to be okay (even though he wasn’t that sure himself), the pilot came to his senses, threw a map and a flashlight at my uncle, and told him to navigate. And by some unfanthomable miracle, the pilot managed to execute a safe emergency landing. My uncle is not too fond of helicopters to this day though. Later on, (and possibly unrelated to the helicopter incident), my uncle discovered a passion for business, got a degree, and is a stockbroker working with retirement funds now.

    As far as advice goes, both of them agreed that you shouldn’t be afraid of trying new things, and know that it´s never too late to do what you love. They also both strongly encourage young people to study computer science, because that’s obviously where the future is heading. But most importantly, do something that’s gonna make waking up at 6am for the majority of your life worth it and enjoyable.



Natália Schwartzová I.A



Share
Tweet
Pin
Share
No comments

 



To je jedno ako vzdiali sa, vždy napokon sa vráti.


Môže byť medzi dvadsiatimi ľuďmi,
zabávať sa,
no na konci dňa jej vždy okolo krku omotá sa.

Kráča a lacné topánky sa o zem šúchajú
a oči zvedavé sledujú, no nevidia ju,
nemožné to je.

Nevidieť ju, ale cítiť ju,
to áno.
Objatie jej silné, niekedy ju dusí,
no stále objatie
objatím je.
Ako väzenská guľa,
ťažká sťa tristo slonov,
no stále slon s milým pohľadom,
drží sa jej ako kliešť.
Môže sa snažiť odpútať sa od jej zovretia,
no za ňou bude stáť a čakať,
kým nepríde vhodná chvíľa ju znova lapiť.

Otázka je, či ju lapí,
alebo sa ona ponorí
do náručia jej.
Niekedy sa radšej držať známeho, jednoduchšie sa javí,
ako poddať sa risku slobody.
V bavlnenej temnote plávať a chrániť sa niečím, čo nás ťaží,
to možno z nás každý zažil.

Iba predstavu má, ako vyzerať by mohla.
Či je muž a či žena, možno oboje, ba ani jedno.
Určite lícne kosti ako britvy,
kedy už len pohľad naň pichá
a oči jasné ako jastrab,
čo nad horami lieta a vidí myš,
obeť ako obed na večeru.
Vlasy petrolejové a pleť ľadová kryha,
do ktorej Titanic narazil a rozpolil sa
na dve časti
teatrálne a pateticky.

Čo je ona,
nevie ani tá, ktorú objíma,
ani nikto iný,
no každý z nás ju niekedy zažíva.

Nepochopením javí sa jej, môže veľa povedať,
no nevyjadrí slovami to, čo povedať chce
a nepovie to, čo na mysli má a smiať sa chce,
no bolí ju to i tak smeje sa.
Aj ona sa usmieva na ňu jemným úsmevom,
ktorý nie je cez zrak,
ale cez pocit.
Kedy jej jediná a najlepšia kamarátka,
jediná, ktorá tu vždy bola, na ktorú sa spoľahla, že tu bude,
hovorí jej, nie cez slová, že nemusí sa báť,
lebo keď sklamanie príde, ona ju objíme tým dusivým objatím.
Chráni ju a ona sa jej poddá,
lebo vie, že sklamanie príde a objatie ju chráni ako ulita slimáka,
či úľ včely.

Vzťah zhubný je to a pomaly zabíja nejedného z nás.
A aj ju stláča, sťa citrón do čaju čierneho.
Či chrániť sa ňou nechať má a uzatvoriť svoje ja pred svetom,
alebo vzdať sa jej a nebyť chránený samotou?
Vzdať sa teplej zimy pre vstup do ľadového tepla?

Predsa tá, o ktorej sa píše,
objala raz teba aj. A možno aj teraz objíma.
Čo spraviť máš, na tebe ostáva,
či podáš sa,
alebo odpútaš.











Báseň, Sima Marcineková

Ilustrácia, Vera Perecárová
Share
Tweet
Pin
Share
No comments



    Píše sa rok 1809, kedy sa narodil Louis Braille. Eiffelova veža zatiaľ nezdobí Paríž jej krásou, ba dokonca ani žiarovka ešte nebola vynájdená. Louis nevidí svet príliš dlho. Ako trojročný príde o zrak nešťastnou náhodou v otcovej dielni. Pre mnohých z nás by bola táto nehoda koniec sveta. Nadaný Louis však úspešne doštuduje na slepeckej škole v Paríži.


     V roku 1824, keď mal Louis 15 rokov, zjednodušil písmo Charlesa Barbiera, dôstojníka francúzskej armády, ktoré používali  vojaci na dorozumievanie sa v tme. Toto písmo obsahovalo 12 bodov, no Louis ho zjednodušil na šesťbodové. Chcel, aby človek vedel písmeno rozoznať takmer okamžite. Stál si za tým, že každý  si zaslúži vzdelanie. V roku 1829 prvýkrát publikoval Braillovo písmo, ktoré sa však „neuchytilo”.



     Po vyštudovaní Louis pôsobil ako profesor dejepisu a geometrie. Študenti ho uznávali a mali  radi. No bohužiaľ Louis umiera veľmi mladý, vo veku 43 rokov, pravdepodobne na tuberkulózu.
  

    Po jeho smrti sa Braillovo písmo spopularizovalo a dnes sa používa po celom svete,  a to aj pre texty písané azbukou, arabským či  čínskym písmom.


            My, vidiaci, sa môžeme s Braillovým  písmom stretnúť napríklad na obale od liekov alebo na kávových automatoch. Ja osobne som si  dala takú „challenge”, že sa ho pokúsim naučiť.  Musím povedať, že i keď je veľmi jednoduché,  vôbec to nie je také ľahké. Sme na zrak tak zvyknutí, až niekedy zabudneme, že máme aj iné zmysly. Skúsme sa niekedy zastaviť, zatvoriť oči a vnímať rôzne vône a zvuky z okolia. Vnímajme mäkkosť svetra, chute jedál, veselú melódiu či vejúci vietor. Otvorme oči a oceňme dar zraku.











                                                                                                                                 





                                                                                                                                    Simona Marcineková
Share
Tweet
Pin
Share
No comments




    Kričiac o pomoc sa postupne ponáram do včerajška. A do dňa predtým. A dňa ešte predtým. Až opäť nachádzam samú seba v minulosti. Zas a znova.

    Kričím o pomoc a neviem, čo je viac správne a čo nie. Čo sa považuje za morálne a čo za spoločensky neakceptovateľné. Je to čudné. Toto triedenie na protipóly, medzi ktorými ledva udržiavam balans.

    Kričím o pomoc a premáha ma paranoja prítomného. Viem, že príliš premýšľam a že príliš ľahko kĺžem do žalúdka nereálnych predstáv. Klietkou sú mi tak útroby nečinnosti. Známy pocit predstieraného blahobytu.

    Prítomné so sebou prináša až primnoho neistôt, čo ústi v skrate môjho vedomia. Chvíľkovými zábleskami tmy so vzdialenými hlasmi v pozadí.




    Kričím o pomoc, pretože odrazu jasne vidím príčinu. Jednotlivé časy sa vždy kľukato podriaďujú času budúcemu. To, čo sa ešte nestalo sa chtiac-nechtiac stáva prioritou a ja už len splývam s valiacim sa prúdom. To, čo nemám moc vo veľkej miere ovplyvniť, tak orezáva a tvaruje aj moje terajšie dni, prichádzajúce rozhodnutia. A frustráciou zapĺňa prázdne miesta mojej mysle. A tak stratená, ideálov zbavená sa potácam vpred.

    Som neschopná odpovedať na otázky prebleskujúce popred moje oči, postupne sa zahmlievajúce slzami. Spolu s predmetmi predo mnou sa tak rozteká aj moje chladné mudrovanie.
    
    Pýtam sa, prečo?

    Kvôli čomu?

    Čo bude odmenou za moju snahu?

    Za naplnenie očakávaní?

    Bude vôbec nejaká odmena alebo ma to bude prenasledovať až na konečnú?

    Ako sa stať reálnou pomocou pre kričiacich?

    Pre samú seba?

    Myšlienka, že skutočná záchrana pravdepodobne neexistuje ma sprevádza častejšie, ako by bolo potrebné. Zlyhávam v snahe utlmiť jej intenzitu.

    Ruka sa mi automaticky pohybuje po papieri.

    Prečo sa snažiť? Prečo sa snažiť? Prečo sa snažiť? Ako vyhovieť? Ako vyhovieť? Ako vyhovieť? Ako nesklamať? Ako nesklamať? Ako nesklamať? Čoho sa zachytiť? Čoho sa zachytiť? Čoho sa zachytiť?

    Chripím.

    V mysli sa mi však vynára jedna z tých mnohých predstáv. Pre zmenu jedno z mojich očakávaní. Čiernobiela fotografia s dátumom, ktorý sa ešte nestal. Deň, ktorý sme ešte neprežili. Číslo, ktoré sme v kalendári ešte nepreškrtli a ktorého presnosť ešte ani ja sama nepoznám. Číslo, ktoré so sebou prináša grécke mýty znejúce neznámou izbou. Korok namočený v červenej. Dym stúpajúci zo vzdialeného balkónu. Teplo tiel pod paplónom. Nekonečný pocit odpútanosti od reality. Život v zdanlivej halucinácii. Odopnuté hodinky pod vankúšom a chladnúce cestoviny na stole. Neschopnosť nájsť správnu cestu aj napriek dennému svetlu a značeniam. Zámernú ľahostajnosť. Nazeranie poza roh a smiech počas primitívnych radovánok.






    Zaspávam tak s pocitom, že toto je súčasť toho, čo bude. Možno je to úlomok fantázie, chvíľkové zahorenie chorľavej naivity. Avšak takej, čo ma poháňa vpred, ako bič ženie zapriahnuté kone. A ja tak, aj keď možno na moment, žijem v tlejúcej ilúzii.

    Očakávam v eufórii.
















                                                                                                                                       Dorota Záskalanová
Share
Tweet
Pin
Share
No comments


    Turistika. Tento pojem sa mi dlho spájal s nepríjemnými pocitmi dlhej namáhavej fyzickej aktivity a s tým, kedy už konečne budem v cieľovom bode. Vždy po nejakej takejto skúsenosti som si hovorila, nikdy viac. Cítila som len môj spotený chrbát, nevládala som a premýšľala nad tým, prečo som sa rozhodla ísť znovu.





    U nás doma moja sestra bola vždy tá, ktorá stále chcela niekam chodiť a objavovať nové vrcholy hôr. Odjakživa bola ten „dobrodružný typ“ a stále nás niekam brávala, pretože chcela mať nejakú spoločnosť a takisto hovorila, že je to pre nás zdravé, a že: ,,to bude super“. Keby nebolo jej, asi by som sa veľmi nepravdepodobne odhodlala niekam vyjsť. Ale ja som si trávenie svojho voľného času vždy radšej predstavovala iným spôsobom. Napríklad pozeraním svojho obľúbeného seriálu, cvičením, alebo len dokončovaním povinností, ktoré som potrebovala stihnúť. Toto bolo pre mňa len trápenie, občas aj slzy a nevedela som sa dočkať konca. Ale postupom času začali pocity sily, nadšenia a radosti prevalcovávať tie negatívne. Určite to nebol jeden moment, ale pomaly som si začala uvedomovať, že sa mi na tom celom začína niečo páčiť. Pocit, že som aspoň na chvíľu mohla „uniknúť“ z tohto uponáhľaného sveta, že som urobila niečo zdravé pre moje telo a zároveň som pri tom netrpela (častokrát som totiž mala pocit, že niečo zdravé pre moje telo musí byť vždy nie úplne príjemné alebo radostné) a to, že sa mi zrazu „otvorili oči“ a uvedomila som si v akej krajine žijeme a koľko nádhery sa skrýva v našom okolí. Som si istá, že aj moja skúsenosť v Dofe a naša expedícia tomu veľmi pomohla. Boli to tri plné dni chodenia po horách. Práve zážitky z expedície sú to, čo ma láka ísť znovu a pripomenúť si tie momenty, ktoré sme aj s ostatnými mohli zažiť. Pocit toho, že ste zodpovedný sami za seba a veľmi pravdepodobne sa dostanete aj do nepredpokladaných alebo náročných situácii a tam viete veľmi dobre spoznať charakter človeka, alebo prehĺbiť vaše vzťahy ešte viac. Určitý pocit neistoty, alebo nebezpečenstva je do značnej miery dobrodružstvom a jednou z vecí, ktorú na turistike milujem. Ste postavení do iných situácii ako v „bežnom živote“ a práve nepredvídanosť spôsobuje niečo špeciálne a magické.

    Medzi moje prvé zdolané hory patrí samozrejme Chopok, ktorý sa nachádza neďaleko od nás, a takisto aj jeho sused Ďumbier, na ktorom sme boli nespočetne veľakrát. Ďalšími obľúbencami sú Kriváň, Rysy, Kráľova Hoľa, hory v okolí Téryho a Zbojníckej chaty, Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy... Čo sa týka zahraničia tak jedným z favoritov bol určite výstup na Mangart, ktorý je tretím najvyšším štítom Slovinska.

   

     Dnešná doba je uponáhľaná. Myslím, že hory sú jednou z možností ako sa odreagovať, vypnúť a sústrediť sa na niečo iné. Pre mňa je to jeden zo spôsobov ako uniknúť a vnímať len to pekné okolo. Užívať si čas s ľuďmi v daný moment a len tak byť. V súčasnosti máme stále niečo na práci. Neustále sme niečím zaneprázdnení, ale mentálne zdravie a oddych je takisto veľmi dôležitý. Myslím, že je podstatné uvedomiť si za čo môžeme byť vďační a podeliť sa o to s ostatnými.



    Hory sú dar. Radosť z výhľadov, prekonávania sa, dobrodružstiev, nových výziev a výletov. Myslím si, že aj to sú dôvody prečo boli stvorené. Tak prečo ich nevyužiť?











                                                                                                                                   














                                                                                                                                               Peťka Sochorová






Share
Tweet
Pin
Share
No comments


    Práve v týchto chvíľach, svetom vypukla známa show menom Squid game. Som si istá, že ste už mnohí o nej počuli, no aj napriek tomu by som Vám ju rada priblížila. Je to juhokórejský dramatický seriál z dielne streamovacej služby Netflix. Prvá epizóda bola vydaná 17. septembra 2021 a počty vzhliadnutí neprestávajú narastať. 
    Príbeh sa začína v hlavnom meste Soul. Spoznávame množstvo charakterov a hlavných postáv, ktoré majú jasné finančné a existenčné problémy. Boj o prežitie vystrieda hra o prežitie. Neznámi tvorcovia celého plánu pozvú 456 hráčov do svojej zvrátenej, ale zároveň život meniacej hry. Hráči sú postupne postavení pred 7 detských a pomerne primitívnych úloh, ktoré poznajú od svojho detstva. Avšak, v tej dobe to hrávali bez smrteľných následkov. Hra sa končí akonáhle ostane posledný hráč, ktorý vyhrá nepredstaviteľnú sumu, s ktorou môže zmeniť život nie len sebe, ale aj všetkých navôkol.




 

 

 

    Predstavte si, že sa Vám naskytne príležitosť zahojiť všetky Vaše problémy jednou jedinou hrou. Len jednoducho zabudnúť na všetko čo je navôkol, vrátiť sa späť do detských čias a zachrániť všetko zlé, čo sa doposiaľ podarilo pokaziť. Stálo by Vám to za to ? Riskovať všetko to čo máte, pre niečo čo možno ani nie je dosiahnuteľné ? Pre každý jeden problém, ktorý máte, sa vždy dá nájsť riešenie. Cesty, ktoré Vás čakajú sa môžu zdať náročné, ale vždy sú tu pre Vás ľudia ochotní pomôcť, chytiť Vás za ruku a spoločne prejsť ťažkými prekážkami. Ak sa niekedy cítite opustene, frustrovane a osamelo, skúste si na chvíľu zavrieť oči a len pospomínať.






    Ranná rosa a šuchot lístia. Vôňa z kuchyne sa rozplýva na celý dom. Pomaly ma zobúdza. Typické nedele, kedy z televízora bolo počuť len hlas Hercule Poirota a ja som sa nevedela dočkať spoločného obedu, ktorý naša mamina pripravovala od rána. Presne toto sú tie momenty, ktoré sa mi vynárajú pri spomienkach na detské časy. Čo máte ale Vy pred očami, keď sa Vám povie, aby ste len na moment zastali a spomenuli si na momenty, ktoré Vás robia najšťastnejším na svete?





    Minulý týždeň ste určite postrehli viackrát pojem ,,duševné zdravie´´. Pár dní dozadu, teda 10. októbra, bol svetový deň duševného zdravia. Na svete je množstvo organizácií a spoločností, ktoré sa snažia zdvihnúť relevanciu tohto pojmu. Je to jeden z najdôležitejších aspektov nášho života a nemali by sme naň zabúdať.

    Prešli sme si veľmi náročným obdobím, kedy sme museli byť odlúčení od množstva vecí, ktoré nás napĺňali, ktoré nám vytvárali úsmev na tvári a robili nás šťastnými. Mnohí z nás zabudli, čo je pre nás dôležité a ostali v stagnácií, v jednom uzavretom kruhu. Úsmev nie je len maskou a duša nie je vymeniteľná. Venujte preto prosím pozornosť svojim pocitom a potrebám. Doprajte si čokoľvek, čo chcete a môžete a nedovoľte okolitým problémom zahltiť vašu hlavu. Pohladiť na duši dokážu aj tie najmenšie drobnosti. Pravidlá hry si nastavujete Vy sami.











                                                                                                                                       


                                                                                                                                       Tereza Dominiková

Share
Tweet
Pin
Share
No comments


    Keď hovoríme o detstve v antickom Ríme, musíme si najprv uvedomiť, ako bola hierarchizovaná vtedajšia spoločnosť, pretože táto hierarchia mala výrazný vplyv na výchovu a život detí rôznych kategórií rímskej spoločnosti. 

    V raných počiatkoch Ríma hovoríme o rodovom zriadení spoločnosti. V tomto období boli najmä pre poľnohospodárov nesmierne dôležité rodinné zväzky. 

    Neskôr sa rímska spoločnosť transformovala na otrokárske zriadenie. Otrokárska spoločnosť sa delila na slobodných obyvateľov - otrokárov a otrokov. Vrstvu slobodných obyvateľov tvoril patriciát, rytieri (ekviti), relatívne chudobná vrstva meštianstva, klienti a proletariát. Najviac rozdielov vo výchove a živote detí bolo samozrejme medzi deťmi otrokárov a otrokov, ale markantné rozdiely boli aj v rámci slobodnej vrstvy spoločnosti. 

    Keďže otroci neznamenali pre Rimanov takmer nič a boli to len akési ,, hovoriace nástroje'', ktoré boli úplne závislé od pána a vykonávali tie najťažšie práce, veľa informácií k ich detstvu, ktoré a  určite diametrálne odlišovalo od detstva slobodných detí a určite nebolo ani ľahké, ani bezstarostné nemáme. Preto sa v mojom článku budem venovať detstvu detí zo slobodných vrstiev spoločnosti. 

    Samotná výchova detí sa v rámci existencie otrokárskeho zriadenia v Ríme líšila aj podľa politického zriadenia. Z tohto aspektu vývoj výchovy detí je rozdeľovaný do dvoch základných etáp: výchova v období republiky a výchova v období cisárstva. 





    Základom starovekej rímskej spoločnosti naprieč celej jej existencie bola počestná rodina (familia), na ktorej čele stál otec (pater familias). Ten mal nad všetkými členmi rodiny právo života a smrti. Keď sa v takejto rímskej rodine narodilo nové dieťa, otec ho zdvihol zo zeme a tak ho uznal za svoje. V opačnom prípade dieťa odložili a nechali napospas osudu. Takýchto detí sa často ujali obchodníci s otrokmi, ktorí ich vychovali v nádeji, že raz ich budú môcť výhodne predať. Rimania často odkladali slabé či choré deti, ale často aj dievčatá, pretože neboli plnohodnotnou pracovnou silou a pri vydaji im rodina musela zadovážiť veno. V období republiky Rimania od týchto zvyklostí upustili. V čase cisárstva dokonca cisár Augustus schválil zákon, ktorý garantoval výhody pre otcov, ktorí mali minimálne tri deti. 

    Dieťaťu, formálne uznanému otcom, na ôsmy či deviaty deň po narodení bol zavesený na krk amulet na ochranu proti zlými duchmi (bulla). Bol to symbol slobodného pôvodu, pretože Riman, ktorý nevedel jednoznačne dokázať svoj slobodný pôvod, sa dostal do problémov. Súčasne dieťa pri tomto obrade dostalo meno, ktoré sa u Rimanov štandardne skladalo z dvoch častí, neskôr povinne z troch. 


Rímska bulla


    U rímskych detí dominovala rodinná výchova, a to najmä v raných počiatkoch a v období kráľovstva, no významnú úlohu hrala počas celej existencie starovekého Ríma. 

    Hlavným cieľom výchovy starých Rimanov bolo oboznámiť deti s roľníckou prácou a naučiť ich zaobchádzať so zbraňami. Rodinná výchova bola veľmi prísna, deti boli úplne v moci otca. Do začiatku obdobia cisárstva sa veľmi často využívali fyzické tresty. Malé deti vychovávala sama matka, ktorá im vštepovala spoločenské normy a sprostredkovala im úplné základy vzdelania. 

    Na sklonku obdobia republiky bolo zvykom mať v rodine na opateru detí dojky, vychovávateľky a otrokyne, no prostý ľud sa vzpieral tomuto trendu. V čase republiky v patricijských rodinách však bolo zvykom, že malé deti sa zverovali do opatery nevydatej tetky. Spisovatelia tiež radili rodičom, aby nedávali svoje deti do opatery vychovávateľov cudzieho pôvodu, aby si nepokazilo štýl. Taktiež rodičom, ktorí chceli mať zo syna rečníka sa odporúčalo, aby mu vybrali na učenie reči takú pestúnku, ktorá hovorí úplne čistou latinčinou. Často boli vychovávateľmi bohatých detí otroci gréckeho pôvodu. 

    V republikánskom Ríme sa charakter výchovy čiastočne mení, lebo už v počiatkoch tohto nového politického zriadenia vznikajú prvé rímske školy. Tieto školy boli súkromné a vyučovali v nich otroci gréckeho pôvodu. Prvá takáto škola (ludus) vznikla v 5. storočí p.n.l. Navštevovali ich chlapci i dievčatá od sedem do dvanásť rokov. Vyučovalo sa súkromných domoch, chrámových predsieňach. Tieto školy otvorili cestu k základnému vzdelaniu aj plebejským deťom, ktorých rodiny si nemohli dovoliť súkromných učiteľov. Školné bolo totiž nízke, rodičia ho platili vždy v polovici mesiaca. V týchto školách sa deti učili štyri základné počtové operácie, čítať a písať. V Ríme tak takmer nejestvovala negramotnosť. V školách sa často využívali fyzické tresty, časté bolo bičovanie, ktoré praktizovali učitelia gréckeho pôvodu. Školský rok sa začínal v marci a žiaci mali pravdepodobne prázdniny v najhorúcejších letných mesiacoch a v najchladnejších mesiacoch zimy. Deti do školy odchádzali v skorých ranných hodinách, po ceste sa zastavovali u pekára, aby si zaobstarali desiatu. Na obed (pradium) ich pustili domov. Mnohé deti z bohatých rodín sa však aj po vzniku základných škôl učili doma prostredníctvom hodín so súkromným učiteľom, ktorý bol často otrokom gréckeho pôvodu.  



Rímsky reliéf zobrazujúci výučbu chlapcov


    Medzi dvanástym a pätnástym rokom mohli navštevovať rímski chlapci druhý stupeň vzdelania, tzv. gramatické školy. Tento stupeň bol podobný ako dnešné stredné školy. Mladíci sa v ňom učili čítať a prednášať diela latinských i gréckych poetov, pričom sa dôraz kládol na správny prízvuk, výslovnosť. Osvojovali si aj poznatky z dejín umenia, filozofie, literatúry, astronómie a hudby. K vyučovaciemu procesu patrila aj telesná výchova. 

    Najvyšším stupňom vzdelania boli rétorické školy, ktoré navštevovali najmä synovia zo zámožných a patricijských rodín. V rétorických školách študovali mladíci, najmä patricijovia, po skončení gramatickej školy. Štúdium trvalo sedemnásť rokov a bolo rozdelené do troch častí. Tie zahŕňali štúdium rétoriky, filozofie, práva. Prírodné odbory sa vôbec nevyučovali. Do konca 2. storočia p.n.l. rétorické školy v Ríme neexistovali, no ovládanie umenia rečníctva bolo základným predpokladom politickej a právnickej kariéry, preto bohatí mladíci navštevovali drahé školy v Grécku. V období cisárstva sa princíp výchovy opäť mení. Školy sa rozšírili po celej ríši. Úlohou škôl však tentoraz bolo pripraviť dostatok úradníkov pre štátnu správu a tak boli poštátnené.
aj rétorské školy. Aj rodinná výchova sa čiastočne zmenila. Neboli praktizované také tvrdé tresty a násilie v rodine bolo odsudzované. Napriek školskej výchove však rodinná výchova neupadla, naďalej sa jej zabezpečenie sa považovalo za povinnosť otca. So vznikom kresťanstva a jeho šírením sa šírili myšlienky lásky a mieru, pri vyučovaní boli prví kresťanskí katechumeni milosrdní a zhovievaví. Mladíci sa síce vo vedách nevzdelávali, ale tí, ktorých zaujímali navštevovali školy rôznych filozofov. Veľký vplyv mali grécki filozofi, častokrát mladíci odchádzali k nim študovať do Grécka. 


                                                                   
Rímska základná škola

 


    V prípade dievčat sa v starovekom Ríme nekládol na vzdelanie taký veľký dôraz. V zámožných rodinách získali súkromné vzdelanie. Učili sa latinskú i grécku literatúru s dôrazom na poéziu, cvičili si spev básnických skladieb v sprievode lýry. Ich výchova prebiehala najmä v rodine. Určovali ju rímske pravidlá správania a úloha ženy v spoločnosti. Dievčatá boli zvyknuté na skromnosť, poslušnosť a pradenie vlny. Pripravovali ich na rolu manželky a matky, ich budúcou úlohou bolo ,, strážiť kozub a tkať''. 

Ku detstvu rímskych detí patrili, tak ako aj dnes, hry. Rímska spoločnosť množstvo hier prevzala od Etruskov a Grékov. 

    Najmenšie deti sa hrávali s hlinenými alebo kovovými hrkálkami, hlinenými, drevenými a kostenými figúrkami zvierat. Deti s obľubou pri hrách napodobňovali život dospelých. U rímskych chlapcov boli obľúbené hry na gladiátorov a vojakov či sudcov. 

    Synovia rímskych cisárov sa samozrejme, radi hrávali na vojvodcov či cisárov a vysokých hodnostárov. Jednalo sa síce len o nevinné detské hry, no niekedy to mohlo pre nich byť nebezpečné. Rímsky historik Suetonius v diele Životopisy dvanástich cisárov, konkrétne v Nerovom životopise opísal jeden z Nerových činov takto: 

    ,, Svojho nevlastného syna Rufia Crisoina, syna Poppaiena, ešte nedospelého, keď chytal ryby, prikázal jeho otrokom utopiť v mori, lebo sa povrávalo, že sa hrá na vojvodcu a imperátora.'' 

( Suetonius,1974, s.302-303)



                                                                         Hry rímskych detí


    Dievčatá sa hrávali s hlinenými bábikami, z ktorých niektoré bolo možné obliekať a ich vlasy mohli byť vytvorené zo skutočných ľudských vlasov. K bábikám existovali aj zmenšeniny kuchynských nádob. Dievčatá si zariaďovali imaginárne domy, hrali sa na domácnosť a varenie. 

    Obľube sa tešili aj kolektívne hry, napríklad púšťanie šarkana, hra s loptou či obručou. Pri hre s obručou si na obruče pripevňovali rôzne jagavé pliešky a zvončeky. 

    Často sa deti hrávali aj hru ,, medená mucha'', ktorá bola podobná dnešnej hre na slepú babu. Jedno dieťa malo zaviazané oči a popri tom, ako sa snažilo chytiť ostatných hráčov, ktorí mu uhýbali a dráždili ho dlhými palicami, kričalo: ,, Zaženiem medenú muchu!'' 

    Ďalšou hrou bola napríklad vytlieskaná žiadosť slnku, aby vyšlo spoza mrakov. Deti tiež hádzali do určeného cieľa vlhké jadierka alebo uviazali nitku na nôžku chrústa a potom ju sledovali počas jeho letu alebo sa vozili na detských vozíkoch, pričom malé deti do nich často zapriahali myši a potom usporadúvali preteky. Väčšie deti do vozíkov zapriahali psy, kozy alebo poníky. 

    Detstvo bolo u rímskych detí relatívne krátke. Dospelosť dosahovali Rimania pomerne skoro, no nebolo výnimkou, že ho skrátila smrť dieťaťa, ktoré, napriek značnej vyspelosti rímskej medicíny, mohlo zomrieť na dnes banálne ochorenia. 

    Detstvo sa u chlapcov končilo vo veku štrnásť alebo šestnásť rokov, keď si obliekli prvú tógu. Zvykom bolo, aby obetovali svoje hračky božstvám. V deň, keď si chlapec obliekol prvú tógu sa konala domáca slávnosť. Na nej symbolicky odložil purpurom obrúbenú detskú tógu a obliekol si bielu mužskú tógu. Odkladali svoj ochranný amulet – bullu, ale starostlivo si ho uchovávali aj ďalej, aby mali dôkaz slobodného pôvodu. Bohaté rodiny usporadúvali veľké slávnosti, chudobní chlapci podstúpili len základný obrad. 

    V starších časoch šestnástich rokoch mládenci odchádzali do vojska a slúžili v ňom desať rokov. Po vzniku žoldnierskej armády sa už tento zvyk nedodržiaval a kto mohol, sa vojenskej službe vyhýbal. Ženili sa vo veku, keď si obliekli prvú tógu. 

    U dievčat sa detstvo končilo svadbou. Dievčatá sa vydávali vo veku od dvanásť rokov. Pred svadbou obetovali svoje hračky božstvách, ktoré sa viazali k manželskému zväzku. Nevydávali sa z lásky, otcovia rodín svojich potomkov zasnúbili už v detstve a významnú úlohu pri tom hrala veľkosť vena nevesty a politické i sociálne pomery, nehľadeli na vôľu detí.



    Antický Rím prešiel počas svojej existencie zložitým hospodárskym i politickým vývojom, ktoré významne vplývali aj na každodenný život a výrazne vtlačili svoju stopu aj na živote rímskych detí. Nové spoločenské i politické zriadenia no i kresťanstvo prispeli svojou troškou do výchovy detí. Je len na nás, ako budeme posudzovať výchovu vtedajších Rimanov, no v tej dobe sa jednalo o vyspelú civilizáciu, ktorá vďaka systému základných škôl a školskej výchovy takmer nepoznala slovo analfabetizmus a základné štúdium bolo dopriate aj dievčatám. Detstvo v antickom Ríme malo však aj okrem týchto faktov mnoho spoločného s detstvom dnešných detí a aj to je určite dôkazom, že rímska kultúra je jedným z pevných a nemenných pilierov našej dnešnej európskej civilizácie. 










Bibliografia 

JANOVJAK, J. - ŠPAŇÁR, j.: Život a literatúra v antickom Ríme. Druhé doplnené vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1969, s.64-70, 73. 

Medvecká, E.: Trest a disciplína v dejinách školy. In Historická revue, r. 2002, roč. XIII, č. 6-7, s.12-13. ISSN 1335-6550. 

RIDEGOVÁ, L.: Chlieb a hry. In Historická revue, r. 2002, roč. XIII, č. 6-7, s. 10-11. ISSN 1335-6550. 

RUIZ, V. et al.: Antický Rím. Tretie vydanie. Bratislava: Tatran, 1975, s. 47-51. 

SUETONIUS: Životopisy dvanácti císařů. Vydanie prvé. Praha: Svoboda, 1974, s. 302-303. 

ÜRÖGDI, G.: Život v starom Ríme. Prvé vydanie. Bratislava: Obzor, 1971, s. 113- 129. 









                                                                                                                                   -Evka Gracová, 2.B












Share
Tweet
Pin
Share
No comments
Dnes oslavujeme deň matiek a rozhodli sme sa priniesť vám rozhovor s tými našimi. Tento deň nie je len o tom, aby sme kúpili kytičku s čokoládkou a v rýchlosti mamku objali, ale aj o tom, aby sme sa nachvíľu zastavili a uvedomili si jej rolu v spoločnosti. Je to rola krásna no zároveň náročná, a kto by nám o nej vedel porozprávať lepšie, než mamky samé? 
Spýtali sme sa, čo si myslia a čo cítia, a touto cestou vyzývam aj vás, aby ste sa spýtali tej svojej. 

Čo sú veci, na ktoré si hrdá že si zvládla ako mama?

Som hrdá na to, že napriek tomu že som bola veľmi mladá tak som prijala túto rolu zodpovedne. Moje kamošky chodili po diskotékach, kade tade, a ja som celú moju pozornosť sústredila na dieťatko, na starostlivosť a výchovu.

Boli dni, ktoré som nezvládala, vyčerpaním som nemohla ani zaspať a obavy čo bude ďalej, mi stále chodili po rozume. Som hrdá, že som tieto dni zvládla a prekonala najťažšie chvíle a skúšky pri výchove.

Neviem, či som na to hrdá, ale to z čoho sa teším je, že máme aj v dospelosti otvorené vzťahy s deťmi, že sa vieme porozprávať otvorene a nemusíme sa na nič hrať. Zaujímame sa o seba a veľmi radi spolu trávime čas. 

Teraz žijeme v dobe, keď všetko hodnotíme, ale materstvo sa nedá takto hodnotiť, lebo je ovplyvnené množstvom faktorov, na ktoré matka nemá vplyv.

Samostatné deti.

Žiadna vec na svete sa nedá zvládnuť úplne sama. Musí byť niekto kto ti pomáha, alebo aspoň náhoda, ktorá sa nedeje sama. Veci sú pre mňa výraz pre niečo hmotné... ale aby som odpovedala, som hrdá, že som si dopriala taký “luxus“ a toľké šťastie, že som si porodila moje fantastické deti.

Čo je najťažšie na tom byť mamou?

Ja to všetko beriem tak prirodzene, ale povedala by som, že najväčšia výzva je vychovať šťastné deti.

Prebdeté noci.

Prežívanie strachu pri chorobách detí.

Kým sú deti malé tak náročné je to, že veľa svojich záujmov potrebuješ odložiť nabok, pretože deti ťa naozaj intenzívne potrebujú. Keď sú deti väčšie, robia aj rozhodnutia, ktoré môžu mať zlé následky. Vtedy je náročné im dať slobodu a netrápiť sa tým.

Nekonečné obavy o svoje deti. Strach, keď sa nevracajú večer domov alebo odchádzajú skoro ráno. A vidieť svoje deti trpieť. Najhorší pocit je, keď im neviete pomôcť.

Žiadna mama nechce trestať svoje dieťa. Ale keď je to potrebné, musíme tie deti aj pokarhať alebo im niečo zakázať.

Ako materstvo zmenilo tvoj pohľad na rodičovstvo a výchovu?

Predtým som rodičovstvo považovala za veľmi náročné a vyčerpávajúce, za obrovskú záťaž. Dnes už rodičovstvo považujem za nesmierne zábavné a obohacujúce.

Ako sa hovorí – lepšie raz zažiť ako stokrát počuť.

Pri mojich deťoch som cítila oveľa väčšiu trpezlivosť a tolerantnosť. Predtým som prevracala očami, ak nejaké v obchode plakalo, iba som si pomyslela: „prečo nechá to dieťa tak plakať, však čo ho nesčápe?“ Ale potom som pochopila.

Keď máš viac detí, musíš si zvyknúť, že každé tvoje dieťa je iné a individuálne. Musela som pochopiť, že každá z mojich dcér má iné potreby, inak vnímajú svet a preukazujú svoje emócie. (A áno, každý rodič to má ťažké.)

Radikálne. A kladne.

Uvedomila som si, že výchova veľmi závisí od konkrétneho dieťaťa, že veľa dobrých rád sa nedá zovšeobecniť. Takisto, že potrebujem hľadať svoju vlastnú cestu vzťahu s každým jedným z detí. Tiež som si uvedomila, že potrebujem múdrosť zhora, že to nie je len o prirodzených zručnostiach.






V čom sa líšiš od ostatných matiek?

Veľmi veľa matiek sa teší, keď sú ich deti malé a vychutnávajú si materstvo práve vo veku, keď sú deti na nich závislé. A myslím, že ja sa cítim dobre práve vtedy, keď už deti nie sú na mne úplne závislé a teší ma to materstvo dospelých detí.

Nevidím odlišnosti, z určitých aspektov a za určitých situácií sú všetky matky na svete rovnaké.

Všetci mi hovoria že som až prehnane benevolentná, že by som mala byť prísnejšia.

Nemyslím si o sebe, že by som bola lepšia alebo niečo podobné. Každá matka robí to najviac, čo dokáže pre svoje dieťa. Neviem sa porovnať s ostatnými matkami, keďže každá si svoje deti zaobstará a vychová inak, podľa seba.

Nelíšim sa, alebo... možno som viacej citlivá, keďže moja dcéra je pre mňa teraz úplne všetko a nesmierne ju milujem.

Ako by si chcela, aby si ťa pamätali tvoje deti?

Ako najlepšiu maminku na svete.

Ako domov, ktorý bol pre ne vytvorený, odkiaľ odídu a do ktorého sa vracajú. 

Ako nie dokonalú, ale dosť dobrú mamu.

Že som sa zaujímala o ich svet, že som im dala slobodu. Takisto, aby si pamätali hodnoty, ktoré som im odovzdala. Taktiež aj to, že nám bolo spolu dobre, že som ich nie len vychovávala, ale že sme sa spolu aj zabávali.

Nech si ma pamätajú ako chcú, chcem aby na mňa spomínali v dobrom. Ako na matku, ktorá im priniesla lásku a urobila pre nich čokoľvek.

Čo ja chcem to je jedno. Moje deti a aj vnuk si ma budú pamätať podľa toho čo som v nich zanechala. Jednoducho = ako chcú.

Máš nejakú mamu, ktorá ťa inšpiruje?

Nie, nemám. Každá matka a každé dieťa sú originál. Od každej matky sa dá inšpirovať a zároveň na každej matke nájdeme vlastnosti, ktorým by sme sa radi vyhli.

Myslím, že som za príklad brala svoju mamu, moje krstné mamy, moje staré mamy. Boli to dôležité osoby v mojom živote, ony ma tiež vychovali svojim spôsobom. Veľa som sa od nich naučila, inšpirovala som sa nimi.

Inšpirovalo ma veľa matiek, ktoré boli medializované, ale... Matka Tereza je nádherný príklad... Ja mám „starú matku“, ktorá ma viedla k tomu, aby som prežila svoju mladosť- detstvo v morálnych hodnotách, láske, dôvere a v šťastí. 

Keď som mala malé deti, tak som poznala jednu matku, ktorá bola veľmi kreatívna a stále niečo vymýšľala a veľmi ma napríklad inšpirovala v tom, že deti treba obliecť keď idú vonku tak, aby som sa nemusela trápiť tým, že sa zašpinia, roztrhajú si oblečenie a podobne. A keď som už mala staršie deti, spoznala som niektoré matky, ktoré ma inšpirovali v tom, že ich deti robili rozhodnutia s ktorými ich mamy nesúhlasili, ale aj napriek tomu stále stáli za nimi a dali im slobodu robiť zlé rozhodnutia. To bolo pre mňa veľmi inšpirujúce.


Čo považuješ za najkrajšie na materstve?


Nedá sa to jednoznačne hodnotiť, lebo je to meniaci sa proces, ktorý neustále prináša nové skúsenosti a situácie. Možno práve to je na materstve to najkrajšie.

Vzájomný vzťah medzi dieťaťom a rodičom, ktorý prináša tie najkrajšie pocity, ktoré existujú – oni ľúbia mňa a ja ľúbim ich.

Dar života je zázrak a ja som mohla byť jeho súčasťou.

Byť a zdieľať svoj čas s mojimi dcérami. Vtedy sú to najkrajšie spomienky.

Vidieť, že je dieťa šťastné a potom sa aj matka teší z toho nevinného šťastia.

Prvý pohľad a dotyk svojho dieťaťa hneď po narodení.

Deti. A to spojenie, ktoré sa deje cez pupočnú šnúru, no neskončí keď sa prestrihne po pôrode. To spojenie matky a detí trvá navždy.

Príležitosť formovať životy svojich detí. Možnosť pozorovať, ako sa úplne odmalička rozvíjajú, rastú a to, že ich mám prirodzene rada, bez ohľadu na to čo robia, alebo ako sa im darí či nedarí. Že to nie je závislé od ich výkonu.



Nakoniec by som iba dodala: ďakujeme. 
Ďakujeme, že napĺňate tento svet láskou a šťastím a ďakujeme, že vás máme. 





tím Fénix
Share
Tweet
Pin
Share
No comments
    Mesiac máj je pre mňa jeden z najkrajších, môjmu srdcu veľmi blízkych, mesiacov v roku. Jeho symbolom je čistá láska. Všetko sa rozvíja, rastie, kvitne a kamkoľvek sa obzriete, vidíte zeleň a rozkvitnuté čerešne. Mesiac máj so sebou, okrem slnečného počasia, prináša aj množstvo milých a príjemných zvykov. O tom, aké tradície prevládali v minulosti u nás na Slovensku ste už určite počuli. Avšak, v dnešnej uponáhľanej a rýchlej dobe je to už trochu odlišné.
    Ja, Tereza Dominiková, pochádzam z malebnej dedinky menom Očová. Naša obec sa nachádza priamo pod vyhasnutou sopkou Poľanou, ktorá je známou chránenou krajinnou oblasťou. Aj napriek tomu, že tu už pár vecí vyhaslo a občas sa zastaví čas ako na konci sveta, na folklór a dodržiavanie tradícií nikdy nezabudneme. Práve v takýchto časoch je potrebné pripomenúť si a uvedomiť si ako veľmi by sme mali byť vďační za zvyky a tradície, ktoré sa nám podarilo zachovať.
    Jeden z najznámejších zvykov, ktoré sa konajú (väčšinou) prvého mája je stavanie "máje". História tejto tradície siaha až do roku 1255 do nemeckého mesta Aachen, kde sa máje stavali pred príbytkami bohatých mešťanov, zvyčajne len kvôli vážnemu záujmu o krásne a slobodné dievča. Na Slovensku sa máje stavali na Turíce alebo ako u nás v Očovej, v noci pred prvým májom. Stavanie mája bolo, a aj stále je, len úlohou mladých mužov. Vždy sa museli chystať v tajnosti, aj niekoľko dní v predstihu. Nosili z hory dlhé vysoké stromy, zvyčajne brezy, jedle, smreky alebo borovice. Niektoré mali aj viac než desať metrov. Dnes to majú mládenci, vzhľadom na pokročilejšiu lesnú techniku, o niečo jednoduchšie.
    Verte či nie, čakať či príde máj vystrčená v noci von okom, je to najlepšie napätie, ešte lepšie než na Vianoce. Len raz v živote sa mi to podarilo vidieť a to som musela mať zapnutý budík. Aj v minulosti bolo dôležité sledovať, kto vám máje priniesol. Bolo to výrazom úcty a lásky k dievčaťu. Muž alebo mládenec, ktorý mal o dievča vážny záujem jej vždy postavil odlišný máj, vlastnoručne ním zdobený a špecificky vyrezávaný. V niektorých regiónoch si dievča na znak opätovanej lásky ku chlapcovi vyzdobilo máj až samo, na druhý deň. Dievčina mohla dostať májov viacero. Partie chlapov sa pretekali, rúcali si máje a dúfali, že práve tá ich bude najkrajší a najlepší pre ich milovanú.
    Oslava stavania májov je v každom regióne na Slovensku trochu odlišná. Na niektorých miestach, hneď na druhý deň, dievčina hľadala chlapcov, ktorí jej priniesli máj a odmenila ich pierkom za klobúk alebo aj peniazmi, za ktoré sa neskôr usporiadala májová zábava. U nás doma v Očovej, každá mladá dievka, ktorá je folkloristkou, dostane máj v poslednú aprílovú noc. Donesú ju naši členovia folklórneho súboru a oprú o dom, o okno, prípadne o bránu. Dievča ju vždy ozdobí, nezáleží už veľmi na tom či je zaľúbená alebo slobodná. Na znak vďaky sa zvyknú viazať biele alebo farebné krepové prípadne saténové stužky. Po celý mesiac stojí máj pred oknom.
 
    Na námestí obce sa stavia jeden vysoký máj. Niekedy mám pocit, akoby sa dediny pretekali, ktorá z nich má vyšší. Pri stavaní mája sa vždy zabezpečí program. Náš folklórny súbor Očovan, spoločne s detským folklórnym súborom Poľana, každoročne pripravuje tanečné vystúpenie spoločne so speváckym. Dievčatá, ktoré majú stužky ich viažu na korunu ešte ležiaceho mája. Mládenci tento niekoľko metrový statný smrek dopredu opracujú, zbavia ho kôry a všetkých konárov a nechajú len vrcholec. Pri samotnom stavaní mája ich musí byť väčší počet. Jama je už pripravená a vykopaná o deň skôr, pripravené sú aj drevené kliny. Upevnený a už ozdobený máj si zaistia na niekoľkých miestach lanami a spoločnými silami ho vytiahnu do vzduchu. Jedinou oporou sú rebríky. Jama musí byť dosť hlboká a kliny pevné aby máj vydržal stáť rovno celý mesiac. Vždy sa viaže okrem stužiek aj fľaša páleného na vrchovec opracovaného stromu. Keď sa o mesiac neskôr máj rúca, obec sa, podľa môjho názoru, delí na dve skupiny. Jedna sa bojí o smer pádu stromu a druhá dúfa, že sa to dobré "pálenô" nerozbije.
    Poslednú májovú sobotu sa chodí z domu do domu dievčatám váľať ich máj. Vždy sa prichystá veľká hostina. Pred bránami domu sa mladé dievča vytancuje s každým chlapcom zo súboru a tí jej zvalia máj. Je to vždy veľmi milé a je naozaj pekné, že sa takáto tradícia zachovala do dnešnej doby. Váľanie mája sa vždy končí na námestí alebo u krčmárky doma.
    Pevne verím v to, že spev a tóny huslí počas váľania mája nikdy neutíchnu. Bolo by veľmi smutné, nechať tento krásny zvyk vyhasnúť. Je to jeden zo spôsobov akým si môžeme vážiť našich starých či prastarých rodičov, blízkych či dokonca frajerov, ktorí boli ochotní chodiť do hory a znášať z nej stromy na znak lásky. Uchovávajme tradície a zvyky s láskou v srdci a šírme ich najďalej ako sa len dá. To je maximum čo môžeme spraviť pre náš bohatý a nádherný slovenský folklór.

Terka Dominiková
Share
Tweet
Pin
Share
No comments

    Spánok je jedna z činností, ktoré pravidelne vykonávame no nikdy nás nenapadne klásť si otázky typu prečo spíme, či aký má spánok význam a načo ho potrebujeme. Samozrejme, že spíme keď sme unavení a chceme načerpať energiu, ale keď sa na to pozrieme z hľadiska našich biologických potrieb pre prežitie, spánok vlastne nemá význam. Jeme, pijeme a rozmnožujeme sa. To sú tri základné biologické potreby známe už desiatky, možno až stovky rokov. Štvrtá hlavná biologická potreba, potreba spánku, však zostáva záhadou už celé tisícročia.

2 TYPY SPÁNKU

    Poznáme 2 typy spánku- REM a NREM spánok. Rozlišujeme ich na základe aktivity mozgových vĺn, očných pohybov a svalovej aktivity. Sú pomenované na základe pohybu očí a tieto dva typy spánku, proti sebe bojujú o nadvládu počas celej noci. REM spánok, môže byť označený ako slabšia fáza spánku, ktorá sa opakuje niekoľkokrát za noc a práve počas tejto fázy vznikajú všetky naše zaujímavé sny. NREM spánok je rozdelený do niekoľkých fáz, a môžeme ho nazvať hlbokým spánkom, kedy sa naše telo regeneruje a skutočne si oddýchne.

AKO VAŠE TELO VIE, KEDY JE ČAS ÍSŤ SPAŤ?

    Kedy chcete spať a kedy bdieť, určujú dva základné faktory. Prvým je signál vysielaný z vnútorných hodín nastavených na 24-hodinovú periódu uložených hlboko v mozgu. Tieto hodiny vytvárajú denno-nočný rytmus známy ako cirkadiánny rytmus, ktorý určuje, že sa v určitom čase cítite unavený a čulý.
    Každý z nás si vytvára svoj vlastný cirkadiánny rytmus a jeho tempo nám pomáha rozlíšiť kedy je potrebné bdieť a kedy spať. Okrem toho kontroluje aj iné rytmické systémy. Patrí sem čas, v ktorom jedávate a pijete, vaša nálada a emócie, rýchlosť metabolizmu a vylučovanie množstva hormónov. Dokonca i čas narodení a úmrtí dokazuje cirkadiánnu rytmickosť v súvislosti s výraznými výkyvmi v hlavných životne dôležitých procesoch (metabolických, kardiovaskulárnych, teplotných a hormonálnych).
    Druhý faktor je chemická látka utvorená v mozgu vytvárajúca „spánkový tlak“. Čím dlhšie bdiete tým viac sa tohto tlaku nahromadí a ste unavenejší.
    Rovnováha medzi týmito dvoma faktormi určuje, aký unavený alebo čulý ste počas dňa, kedy ste unavený a pripravený do postele a čiastočne aj to, ako dobre spíte.

OBĽÚBENÝ ŽIVOTABUDIČ

    Obľúbeným nástrojom na prekonanie únavy je u väčšiny ľudí práve šálka dobrej kávy, ktorá však môže narobiť viac škody ako by ste očakávali. V mozgu každého z nás sa nahromaďuje látka zvaná adenozín, ktorý funguje ako barometer nášho mozgu a zaznamenáva, koľko času uplynulo od posledného spánku. Keď sa ho nahromadí dostatok, zmocní sa vás neprekonateľné nutkanie spať.
    Signály adenozínu je však možné efektívne utlmiť užitím kofeínu. Ten bojuje s účinkami adenozínu a funguje ako maskovacia látka, podobne ako keď si zapcháte uši aby ste potlačili hluk z vášho okolia. Obalamutí receptory v mozgu a vy sa zrazu cítite čulý.
    Hladina kofeínu dosiahne vrchol približne 30 minút po užití no jeho problémom je pretrvávanie vo vašom systéme. Na odstránenie polovice dávky kofeínu potrebujete priemerne okolo päť až sedem hodín.
    Kofeín však nemusíte hľadať len v káve. Nachádza sa aj v niektorých čajoch, mnohých energetických nápojoch, ale aj v potravinách ako napr. v horkej čokoláde či zmrzline. Nachádza sa tiež v mnohých liekoch proti bolesti alebo tabletkách na chudnutie. Je tiež potrebné si uvedomiť že „bezkofeínová“ káva, v skutočnosti nie je bez kofeínu. Šálka takejto kávy zvyčajne obsahuje od 15-30% kofeínu, a to má od bezkofeínovej naozaj ďaleko. Keď účinky kofeínu vyprchajú, čakajú vás nepríjemné následky v podobe „kofeínového útlmu“. Za dôsledok to má spomínaný adenozín, nahromadený vo vašom mozgu. Neuvedomuje si jeho stúpajúcu hladinu a keď potom vaše telo zbúra kofeínovú bariéru, zachváti vás taká ospanlivosť, akú ste pociťovali pred tým než ste vypili kávu spolu s ospanlivosťou, ktorú ste nepociťovali pri nahromadenom adenozíne, vďaka kofeínovej clone.

SPÁNOK IDE RUKA V RUKE SO VZDELÁVANÍM

    Vo vyše 80% verejných stredných škôl sa začína vyučovanie ešte pred 8.15h ráno. Deti ale do školy vstávajú oveľa skôr. Keď zoberieme do úvahy hlavne študentov dochádzajúcich do škôl z väčších vzdialeností, často vstávajú aj okolo 5.15 alebo 5.30 ráno. Niektorí dokonca skôr. Päť dní do týždňa počas dlhých rokov štúdia.
    Dokázali by ste sa sústrediť, kebyže vstávate takto skoro? Nezabúdajte, že 5.15h pre tínedžera nie je to isté ako pre dospelého človeka. Cirkadiánny rytmus je u tínedžerov výrazne posunutý vpred, a to o 1-2 hodiny. Takže otázka, ktorá bola v skutočnosti položená dospelému človeku je: Dokázali by ste sa sústrediť a niečo sa naučiť, kebyže vstávate o 3.15h ráno každý deň? Mali by ste dobrú náladu a vychádzali by ste so svojimi kolegami?
    Stav chronickej spánkovej deprivácie v dôsledku skorého ranného vyučovania je znepokojivý obzvlášť preto, že adolescencia je jednou z období života, ktoré je najnáchylnejšie na vývin chronických duševných porúch, akými sú depresia, úzkosť, schizofrénia a samovražedné sklony.
    Vedci si uvedomili závažný fakt a tým je, že REM spánok stojí medzi racionálnosťou a duševnou poruchou. Teda práve REM spánok, o ktorý oberáme naše deti, je rozhodujúcim rozdielom medzi stabilným a nestabilným duševným zdravým.
    Výskumy tiež dokázali, že výsledky v škole sú tiež ovplyvnené spánkom. Zistilo sa, že deti, ktoré spávali dlhšie, celkovo dostávali lepšie známky. Preukázalo sa tiež, že u detí s dlhšie trvajúcim spánkom sa vyvinie aj vyššie IQ. Bystrejšie deti pravidelne spávali o 40-50 minút dlhšie, než tie s vyšším IQ.
...
    Ľudia si často neuvedomujú, že dostatok spánku priaznivo vplýva na naše duševné zdravie tak ako aj telesné. Pomáha napr. pri chudnutí, čo je teraz často preberanou témou aj vďaka zvyšovaniu obezity vo svete. Rovnako vplýva na našu náladu, na naše úspechy počas dňa, na našu podráždenosť.
    Na záver chcem poukázať na to, že o tejto málo diskutovanej téme by sme mali byť lepšie oboznámený. Často sa totižto dá predísť záverom ako insomnia pri skorom zistení tejto psychologickej choroby. Zamyslime sa teda nad týmto známym a zároveň tak neznámym čarovným tajomstvom zvaným spánok.

- Michaela Holíková
-fotografia: Dorota Záskalanová
Share
Tweet
Pin
Share
No comments
Older Posts

Vyhľadávanie

Chceš sa k nám pridať? Napíš nám.

Name

Email *

Message *

  • Spoločnosť, dnes
    Moja rodná zem siaha od Tatier až k Dunaju, nachádza sa v srdci strednej Európy. Slovensko má nádhernú prírodu, komplikovanú, ale zaují...
  • PREPLETEN(Ý/Í)
    Vynútený smäd po človeku. Tam uprostred však strácam svoju identitu. Stávam sa prostým odrazom toho, čo ma obklopuje. Hľadám svoju podstatu....
  • Univerzita – fenomén stredoveku
         Dnes, 28. marca, si tradične pripomíname deň učiteľov. Je to príležitosť preukázať im uznanie za ich náročnú prácu a poďakovať za vedom...
  • Boh tak miloval svet
         Zástupy ľudí mávali palmovými listami, hádzali na cestu svoje plášte a dav volal: „Hosanna!“ Ľudia zo zadných radov sa stavali na špičk...

sleduj EVG

Created with by BeautyTemplates | Distributed by Blogger