Zástupy ľudí mávali palmovými listami, hádzali na cestu svoje plášte a dav volal: „Hosanna!“ Ľudia zo zadných radov sa stavali na špičky, aby mohli vidieť, kto prichádza na oslovi. V meste bol rozruch. Jedni sa pýtali: „Kto je to?“, „To je ten prorok?“, iní zas odpovedali: „Syn Dávidov, prichádza v mene Pánovom.“ Jeho veľkolepý príchod do Jeruzalema sa slávi dodnes, a to práve na Kvetnú nedeľu.

    O niekoľko dní neskôr s ďalšími dvanástimi mužmi slávil veľkonočnú večeru, ktorú dnes voláme Poslednou, lámal chlieb, pil víno a vravel im: „Toto je moje telo, ktoré obetujem za vás a moja krv, ktorá sa vylieva za vás.“ Keď muži dovečerali, pobral sa, tak ako zvyčajne, na vrch zvaný Olivová hora. Tam, v Getsemanskej záhrade, ktorá je jedným z dôvodov, prečo slávime Zelený štvrtok, sa modlieval k Bohu, no dnes nebol naplnený radosťou ako obvykle. Prepadal ho pocit skľúčenia a úzkosti, napĺňala ho hrôza, pretože vedel, čo príde. Tak, ako to čakal, prišli muži, z ktorých jedného poznal a zajali ho.

    Na ďalší deň, pre nás známy ako Veľký piatok, ho muži priviedli pred svojho panovníka a chceli, aby ho odsúdil, pretože sa vydáva za kráľa ich národa a vraví, že je Boží syn. Panovník niekoľkokrát zopakoval, že na ňom nenachádza nijakú vinu, no rozhnevaný dav bol silnejší a stále volal po jeho utrpení. Tí istí ľudia, ktorí ho pred pár dňami vítali chválospevmi, ho dnes vydali na smrť. Ešte v ten deň ho pribili na kríž. 

    Pravdepodobne už vieš, o kom je tento príbeh. Tí, čo stáli okolo neho, keď zavolal na Boha a poslednýkrát vydýchol, to zistili tiež a vraveli: „Toto bol naozaj Boží syn.“

Bol to Ježiš.

    Ježiš, ten, ktorý pre nás zomrel, aby nás vykúpil. Ten, ktorého sme pribili na kríž svojimi hriechmi. Ten, ktorý prišiel, aby naše hriechy zmyl.

Kristus,

Jahve,

Emanuel,

Mesiáš,

Kráľ kráľov,

Baránok Boží,

Svetlo sveta.

    Na ďalší deň, ktorý poznáme ako Biela sobota, Jeho telo zložili z kríža a zavinuli do plachiet. Uložili ho do hrobu, ale keď ho o deň neskôr chceli navštíviť ženy a pomazať ho olejmi, telo už nenašli. Namiesto toho stretli dvoch zvláštnych mužov, ktorých šaty sa prenikavo beleli a stali sa ešte zvláštnejšími, keď im povedali, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ženy to pochopiteľne rozrušilo, chceli sa vrátiť do dediny, ale keď sa obrátili, stál tam. Stál tam, priestor okolo Neho sa s jeho jasnými usmiatymi očami napĺňal pokojom a bol to naozaj On.

    Spomienka na tento prekrásny deň je Veľkonočná nedeľa. Deň, ktorým sa končí najväčšie sviatočné obdobie kresťanstva a deň, kedy je čas na radosť. Prišiel k nám Boh, ktorý od nás neodchádza, pretože zostáva v ľuďoch a je s nami každý deň. 

    Vždy, keď sa bojíš, keď si myslíš, že už nevládzeš, utápaš sa vo vlastných myšlienkach, On je tu. Keď sa tešíš, si vďačný za každú maličkosť a celé tvoje bytie prekypuje šťastím, je tu tiež. Niekedy Ho možno nevieš nájsť, alebo ho necítiš, ale vtedy nechaj, aby On našiel teba. Vždy však vedz, že je tu.

Pretože Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.

-Klára Záskalanová

-fotografia: Matúš Mikuš