Dni išli ďalej. Raymond stále viac a viac dôveroval vojakom vo svojej garde. Boli to napokon jediní ľudia, ktorým mohol dôverovať. Bitky vyhrávali a ich priateľstvo sa prehlbovalo. No raz prišiel deň, ktorý nikto z nich nečakal...

    Bolo pochmúrne a zamračené počasie. Už im chýbalo len pár kilometrov do táboriska americkej armády, kam mali doraziť. Ako sa blížili k táborisku, našľapli na mínu a pásy z ich tanku úplne roztrhlo. Potrebovali dlhší čas na opravenie a zatiaľ čo opravovali, poslali Raymonda na obhliadku okolia, aby ich mohol varovať, keby niekto prichádzal.

    Raymond si sadol do zátišia stromov a konečne si užíval ticho, ktoré už veľmi dlho nezažil. No po pár minútach započul spev. Spev nemeckých vojakov. V momente začal utekať ku svojím americkým priateľom, aby im oznámil, čo počuje.

    Nemci boli v obrovskej prevahe. Bolo ich vyše troch stoviek. Raymond a jeho šiesti americkí priatelia nemali najmenšiu šancu na výhru. Ani neuvažovali, že budú brániť tank. Chceli ujsť. Až na jedného člena tejto skupiny. Ním bol Scott Chamond, veliteľ. Povedal, že oni môžu kľudne ísť, ale on zostáva. Rozhodol sa zostať, lebo veril, že je to správne. Nechcel neuposlúchnuť rozkazy a zutekať kvôli poslednej prekážke. Chcel zostať verný. Všetci ostatní boli prekvapení. Vedeli, že ak zostanú, zomrú...

    Po nie dlhom čase všetci sedeli v tanku pripravení, že budú bojovať. Bolo nesmierne náročné čakať v tanku s vedomím, že čoskoro zomrú. Až napokon po dlhom tichu Marcus, jeden člen z ich gardy povedal: „Viete, je jeden biblický verš, o ktorom občas rozmýšľam, a znie: „Potom som počul hlas Pána, ktorý povedal: „Koho mám poslať, kto pôjde?“ Povedal som: Tu som. Pošli mňa.“ ... Príbeh končí hrdinskou smrťou siedmich amerických vojakov.

    Otvorím oči a po lícach sa mi rozutekajú slzy.

-Petra Sochorová