PREPLETEN(Ý/Í)
Vynútený smäd po človeku.
Tam uprostred však strácam svoju identitu. Stávam sa prostým odrazom toho, čo ma obklopuje. Hľadám svoju podstatu.
V úlomku neba padnutom na zemi,
v rytme ticha,
náhodné dotyky sa vetrom nesú.
Smiem si vybrať novú esenciu, plynúcu mojím telom. Esenciu, ktorá bude prúdiť mojimi žilami ako živica konármi.
Spod zeme meravá dlaň vytŕča,
chladne...čaká na tú druhú,
niekoho sme všetci hľadali a možno stále ešte hľadáme v nádeji že raz budeme aj my tí nájdení.
Pretni mi tepnu a objav tak tichú vravu lesov vo mne. Vravu, spôsobujúcu mi isté omámenie. Odrazu vnímam nereálne – holé kostry smerujúce k oblohe.
Od jedného k druhému, slepo cez túžbu milión dotykov,
stratiť cestu svoju pod bielou perinou,
za spevu mŕtvych, snežných slávikov.
Cítim vo svojom tele tlkot lesa. Ozýva sa mi hlave a ja viac nepremýšľam. Toto pociťujú stromy? Moje zmysly nestíhajú, vnemy vrcholia. Oddávam sa chaosu.
Pulz nezastavuje, na nikoho nečaká,
okolie svoje šatstvo zhadzuje, do naha sa zvlieka,
pochodujúce telá predierajú húštinu a zmysli svoje melódiou lesa trýznia,
v extáze, bez cieľu korisť svoju v zuboch len tak ospalo sa nesú.
Náhle ticho sa mi rozlieva pod kožou. Uštipnutie komára – rozrastajúci sa fľak. Splývam. Plyniem. Vlním sa spolu s korunami stromov.
Nechať rieke voľný priechod,
nech miazga očí líca nežne hľadí,
nech črepiny z rán sa vyplavia,
nech nastane obdobie nikdy nekončiacej jari,
veď z trpkých sĺz, z dažďa ktorý zmenu v ruke nosí,
kvitnú kvety na našej hľadajúcej dlani.
Ako malé výhonky, prahnúce po kvapke vody, tak aj my bažíme po dotykoch láskavej nehy.
Dorota Záskalanová,
Juraj Pavúk
0 comments