Matúš Čák pochádzal z trenčianskej línie rodu Čákovcov. Jeho otcom bol Peter Čák, ktorý sa vyznamenal vo vojsku Štefana V. Po Štefanovej smrti upadol do nemilosti, ale čoskoro si získal priazeň Ladislava IV. Kumánskeho a roku 1275 sa stal palatínom. O rok na to hodnosť stratil, neskôr ju opäť získal. Bojoval aj proti pánom z Kysaku a zomrel roku 1283 s hodnosťou kráľovského taverníka. Jeho syn Matúš Čák sa prvýkrát vyznamenal roku 1291, keď na čele vojska Ondreja III. dobyl späť Bratislavu dobytú Henrichom II. z Kysaku, slúžiaceho Habsburgovcom, nakoľko už dlhšie pretrvávali konflikty medzi Čákovcami a pánmi z Kysaku.

    Prvýkrát sa s jeho prívlastkom ,, z Trenčína‘‘ stretávame už roku 1299, hoci samotný Trenčiansky hrad získal už roku 1296 od kráľovského župana Martina a tak získal potrebnú pevnosť. V tej dobe už vlastnil viaceré hrady Považia a Ponitria a neskôr tiež zrejme on roku 1301 vyhnal rytiersky rád johanitov z Trenčína.

                               Oto III. na miniatúre            Kardinál Gentilis                   

    Magnáti ponúkli korunu Václavovi II., ktorý bol legitímnejší dedič ako Karol Róbert, pretože bol snúbencom dcéry posledného Arpádovca Ondreja III. Václav II. prenechal nároky na uhorský trón synovi Václavovi. Ten bol roku 1301 v Stoličnom Belehrade korunovaný kaločským arcibiskupom Jánom svätoštefanskou korunou a prijal meno Ladislav. Najväčšie zásluhy na intronizácii Václava mal práve Matúš Čák. Uhorsko tak malo naraz až dvoch legitímnych kráľov – Karola I. Róberta a Ladislava V. V tejto napätej situácii silnela moc oligarchov, aj Matúša Čáka Trenčianskeho, najmocnejšieho spomedzi nich. Kandidáti na pozíciu uhorského kráľa totiž k úspechu najviac potrebovali priazeň uhorskej nobility.
    Z tejto situácie ťažil Matúš Čák, ktorý striedavo podporoval viacero kandidátov, za čo však požadoval donácie. Najprv sa zaslúžil o intronizáciu Ladislava V., ktorý mu za to daroval roku 1302 Trenčiansku, Nitriansku a Komárňanskú župu spolu s viacerými hradmi a panstvami. Takto si Matúš Čák legalizoval vlastníctvo predtým nekalo získaných území a následne sa postupne začal od Ladislava V. odkláňať.
    Medzi Karolom Róbertom a Ladislavom V. pretrvávali konflikty, ktoré sa pokúsil vyriešiť pápež Bonifác VIII., ktorý sa stretol v Ríme roku 1303 so zástupcami Anjouovcov a Přemyslovcov. Výsledkom bola pápežská bula, podľa ktorej bola sicílska kráľovná Mária Uhorská a jej vnuk Karol Róbert jedinými legitímnymi dedičmi. Otec Ladislava V., Václav II., roku 1305 zomrel a Ladislav sa stal českým kráľom Václavom III. a abdikoval na funkciu uhorského panovníka. Nároky prenechal bavorskému vojvodovi Otovi, vnukovi Bela IV., ktorý bol korunovaný roku 1305 v Stoličnom Belehrade, no ako uhorský kráľ Oto III. sa udržal len do roku 1307.
    Definitívnym uhorským kráľom sa tak stal Karol Róbert. Pápež Klement V. vyslal na jeho podporu pápežského legáta kardinála Gentilisa. Roku 1307 tak bol Karol Róbert síce väčšinou uhorskej nobility uznaný za kráľa, no viacerí, spolu s Matúšom Čákom, nesúhlasili. Gentilis vedel, že potrebuje na stranu Karola Róberta získať Matúša Čáka. Po dlhom vyjednávaní v tom istom roku prisahal Matúš vernosť Karolovi Róbertovi.
    V roku 1308 bol Karol Róbert zvolený za uhorského kráľa. Povýšil Matúša Čáka za jeho vernosť na palatína a kráľovského taverníka a daroval mu hrad Višegrád. Matúš Čák si však začal opäť nelegálne rozširovať svoju doménu, odoberal feudálom majetky a nechával si ich pre seba. Začal zneužívať svoje hodnosti a z Višegrádu zaútočil roku 1311 na Budín a drancoval aj cirkevné majetky, takže bol kardinálom Gentilisom roku 1311 exkomunikovaný z cirkvi na jeho domínium bol uvalený interdikt.
    Interdikt však nebol účinný, lebo Matúš Čák vo svojej doméne kontroloval aj nižší klérus a cirkevné inštitúcie, preto bol proti tomuto verdiktu imúnny, nik interdikt nevyhlásil. Z poverenia kardinála Gentilisa tak urobil ostrihomský arcibiskup Tomáš, za čo sa mu Matúš Čák pomstil drancovaním arcibiskupských majetkov.
    Matúš Čák sa dokonca snažil zbohatnúť zakladaním osád na emfyteutickom práve. Stával sa roveň Karolovi Róbertovi, ktorý ho oprávnene pokladal za úhlavného nepriateľa.
Ich vzťah sa skomplikoval v roku 1312. Už koncom roka 1311 sa totiž oligarchovia Omodejovci na východnom Slovensku dostali do konfliktu s Košicami, ktoré, ako kráľovské mesto, bránil kráľ Karol Róbert. Pri konflikte Košičanov s Omodejovcami zahynul veľmož Omodej a jeho synovia navonok kapitulovali, no v skutočnosti plánovali pomstu.

Spojili sa s Matúšom Čákom a v marci 1312 vyrabovali na Zemplíne Blatný Potok a ďalšie kráľovské majetky. Karol Róbert obkľúčil Omodejovcov na Šarišskom hrade. Tí ale informovali Matúša Čáka a ten im na pomoc vyslal asi 5000 vojakov pod vedením Abu Krásneho. Karol Róbert sa preto utiahol v Levoči, kde ho podporili spišskí Sasi.
    15. júla 1312 sa pri Rozhanovciach neďaleko Košíc odohrala významná bitka medzi vojskami Omodejovcov a Matúša Čáka a kráľovským vojskom Karola Róberta. Vo Viedenskej obrázkovej kronike sa dozvedáme, že to bola ,,taká ukrutná bitka, akej v Uhorsku nebolo od čias Tatárov‘‘.
Spočiatku sa priebeh bitky vyvíjal pozitívne pre oligarchov, hlavne v dôsledku prudkých nájazdov ich vojsk. Padol dokonca kráľovský zástavník, preto sa kráľ uchýlil pod zástavu rytierskeho rádu johanitov v jeho vojsku. Napokon zvíťazil kráľ, na čom mal výrazný podiel bočný útok Košičanov a spišských Sasov.
    Výsledok tejto bitky bol predzvesťou oslabenia moci Matúša Čáka. Väčšina strednej šľachty sa priklonila na kráľovu stranu, za čo ich štedro odmenil a získal si tak väčšinu uhorskej nobility. Východné Slovensko sa stalo základňou Karola Róberta a odtiaľ organizoval útoky na Matúšovu zem, pričom najvýznamnejším spojencom sa mu stal rytier magister Donč z rodu Balašovcov, ktorý sa pridal na jeho stranu s celou Zvolenskou župou.
    Matúš Čák si zrejme chcel vykompenzovať stratené majetky, preto roku 1314 obsadil viacero hradov na hraniciach s Moravou, čo ale český kráľ Ján Luxemburský pokladal za provokáciu, preto roku 1315 sa neúspešne pokúsil dobyť Matúšov hrad Holíč.
    Roku 1317 Matúšov familiár Šimon na Matúšov príkaz zničil Nitriansky hrad a vypálil katedrálu, s ktorou zhorel archív tunajšej nobility a chrámový poklad. Biskup Ján III. bol vyhnaný zo svojho sídla, za čo sa pokúsil Matúša Čáka exkomunikovať z cirkvi. Medzitým Karol Róbert využíval každú možnosť na dobýjanie Matúšovej zeme. Počas konfliktu Matúša Čáka s Jánom Luxemburským sa mu podarilo dobyť Višegrád a roku 1317 aj Komárno. Kráľ začal útočiť aj na gemerskú, tekovskú, nevešskú a novohradskú nobilitu, vernú Matúšovi.
    Matúšovi vplyvom kráľových výbojov ostala len štvrtina pôvodnej rozlohy domínia, v ktorom si ale stále udržiaval autoritu. Postupne ho začali opúšťať aj tí najvernejší a po roku 1318 umrel jeho jediný syn Matúš, ktorý sa mal stať dedičom jeho domínia. Za nového dediča Matúš Čák ustanovil svojho synovca Štefana Čecha.
    Matúš Čák umrel vo veku zhruba 61 rokov v Trenčíne, 18. marca 1321. Karolovi Róbertovi sa nepodarilo zlomiť moc tohto oligarchu až do Matúšovej smrti, po ktorej sa aj zvyšok jeho domínia rozpadol a Trenčiansky hrad dobyl kráľ.
    V súvislosti s osobnosťou Matúša Čáka Trenčianskeho sa môže vynárať otázka, či sa tento oligarcha snažil len vytvoriť vlastné domínium, alebo chcel vytvoriť vlastnú enklávu izolovanú od Uhorska. Táto otázka dodnes nie je historikmi zodpovedaná. O prvej možnosti svedčí používanie uhorských titulov pre hodnostárov na jeho dvore v rámci zachovania si legitimity svojej pozície. O druhej možnosti hovorí titulovanie princeps (knieža) a jeho snahy o príbuzenstvo s rakúskymi Habsburgovcami prostredníctvom sobáša, čo sa však nikdy nezrealizovalo.
    Hoci sa odkaz Matúša Čáka môže javiť kontroverzne, je isté, že to bol významný človek svojej doby, ktorý veľmi šikovne využil vnútorné problémy Uhorska na prelome 13. a 14. storočia vo svoj prospech. V čase najväčšieho rozmachu patrilo do jeho domény 14 žúp, 50 hradov na dnešnom Slovensku, 10 v dnešnom Maďarsku a k nim prislúchajúcich 600- 700 dedín. Kontroloval aj viacero miest- Trenčín, Topoľčany, Bánovce nad Bebravou, Žilinu, Trnavu a Komárno. Matúš Čák mal hodnostárov s rovnakými titulmi ako na kráľovskom dvore - palatína – Feliciána Zacha, taverníka – Abrahám a Rúfusa, neskôr Martina Bugára a dvorského sudcu Štefana, syna Pavla. Dokonca razil vlastné mince. Môžeme teda povedať, že bol akýmsi nekorunovaným kráľom tohto územia.
    Napriek tomu, že išlo o silnú osobnosť svojej doby, doteraz nepoznáme jeho pravú podobu. V 60. rokoch 19. storočia vznikajú prvé fiktívne portréty Matúša Čáka, inšpirované postriebreným gotickým relikviárom, tzv. Trenčianskou hermou, ktorý bol roku 1813 zapísaný do katalógu Maďarského národného múzea v Budapešti ako dar Trenčianskeho magistrátu. Bol vydávaný za bustu Matúša Čáka, hoci v skutočnosti sa jedná o bustu sv. Ladislava, sv. Pavla pustovníka či sv. Svorada. Aj keby však táto busta bola vyobrazením Matúša Čáka, vznikla až 50 rokov po Matúšovej smrti.
    S Trenčianskou hermou súvisí fakt, že na fiktívnych portrétoch je Matúš Čák plešatý. Busta svätca mala pôvodne prikrývku hlavy. Nevieme, kedy sa táto prikrývka hlavy stratila, no je isté, že maliari ju nahradili na fiktívnych portrétoch Matúša Čáka plešinou.
    Existuje však aj písomná zmienka o Matúšovom vzhľade z doby jeho života, z roku 1317, v dvoch listinách Nitrianskeho biskupstva, kde je nazývaný ,,claudius¨, čo môže znamenať aj krivý, krívajúci, čo naznačuje, že Matúš mohol mať v dôsledku bojov zranenú nohu, na čo však neexistujú žiadne dôkazy, preto nám skutočná vizuálna podoba Matúša Čáka z Trenčína zostáva neznáma.
    V 19. storočí okrem maliarov osoba Matúša Čáka inšpirovala aj štúrovcov. Hoci Matúš Čák už predtým inšpiroval literátov, napríklad Alojza Medňanského, práve štúrovci napísali množstvo literárnych diel inšpirovaných osobnosťou Matúša Čáka.
    Štúrovci osobnosť Matúša Čáka prvýkrát spoznali v školskom roku 1836/ 1837 na Evanjelickom lýceu na prednáške Alexandra Boleslavína Vrchovského.
    Štúrovci spravili z Matúša Čáka hrdinu slovenského národa. Výrazne jeho osobu idealizovali. Takýto obraz Matúša Čáka Trenčianskeho propagoval najmä Ľudovít Štúr, a to najmä v poézii a publicistike. V liste bratom Hroboňovcom z roku 1841 opisuje svoje emócie z návštevy Trenčína a Trenčianskeho hradu. Je názoru, že po expanzii Maďarov do Karpatskej kotliny sa Slováci stiahli do podhorských oblastí a posledným ochrancom ich nezávislosti ostal Matúš Čák s jeho pevnosťou - Trenčínom. Dokonca je presvedčený, že Trenčín bol slovenskou Granadou a Matúš Čák slovenským El Zaquirom – vodcom Maurov, ktorý ako posledný odolával španielskej reconquiste. Vyvrcholením jeho idealizovaného pohľadu na Matúša Čáka je je epos Matúš z Trenčína (1853) a historický článok Matúš Trenčiansky, publikovaný v levočskom kalendári Živena.
    Motív Matúša Čáka sa objavuje aj v historickej novele Olejkár Jozefa Miloslava Hurbana z roku 1846 a v dielach Viliama Paulínyho – Tótha, ktorý prezentuje zas nacionalizovaný pohľad na Matúša Čáka, vykresľuje ho ako neúnavného národného buditeľa, bojovníka za federatívne usporiadanie Uhorska a v jeho rámci autonómiu Nitrianskeho vojvodstva, zatiaľ čo Karol Róbert presadzuje centralizmus a vládu aristokracie.