Tu a teraz
Vedieť – Chápať - Nezabudnúť
Tieto tri slová by nás mali sprevádzať vždy, keď hovoríme o II. svetovej vojne a o všetkých hrôzach, ktoré sú s ňou spojené. So štvrtákmi sme si na dejepise vyskúšali metódu Písanie tu a teraz. Vďaka nej vznikli mnohé naozaj zaujímavé práce, ale hlavne sa vďaka nej študenti presunuli do čias vojny a pokúsili sa precítiť to, čo počas nej zažívali naši predkovia.
1.
Môj život sa začal šťastne, ba priam až harmonicky, no netrvalo to dlho a premenil sa na nočnú moru a utrpenie. Narodil som sa v roku 1924, bol som vytúžené dieťa mojich rodičov a pomenovali ma Jakob. Môj otec sa volal Dávid, bol učiteľ na strednej škole, moja matka sa volala Katherine a bola žena v domácnosti, no občas si privyrábala ako krajčírka. Obaja moji rodičia boli veľmi slušní ľudia. Neskôr k nám do rodiny pribudla aj moja sestra Violka, ktorá sa narodila, keď som bol tretiak na základnej škole. Žili sme v útulnom dome v centre Lučenca. V našom živote neboli problémy, ktoré by sa nedali vyriešiť, jediným nevyriešiteľným problémom bol náš židovský pôvod, kvôli ktorému sme zažili nemalé útrapy. Nikdy by sme nečakali, že nás niečo takéto zastihne len kvôli nášmu pôvodu. Všetko sa
začalo keď som mal 14 rokov.
Prvý náznak neľahkej budúcnosti prišiel už koncom roku 1938, keď všetkých nemajetných Židov presťahovali na územie Slovenska, ktoré malo pripadnúť Maďarsku. Príbehy, ktoré sa z tejto neľudskej deportácie šírili boli mrazivé, človek sa po nich cítil utrápene, pretože nevedel čo ho čaká. My, židia, sme boli vykreslení ako nepriateľský a protislovenský element. Taktiež sme boli braní ako vykorisťovatelia Slovákov, najmä z dôvodu, že väčšina židov žila v mestách a boli sme členmi takzvanej strednej vrstvy. Dostali sme sa do pozície občanov druhej kategórie. Vláda dokonca vytvorila komisiu pre riešenie židovskej otázky, no nebol v nej žiadny zástupca židovskej komunity na Slovensku. Po vzniku Slovenského štátu prišlo k prvým právnym zásahom do našej komunity. Vláda obmedzila zastúpenie židov v niektorých povolaniach. Postupom času sme stratili všetky politické a občianske práva. Nastalo veľmi náročné obdobie, podľa nových zákonov sme museli všetky majetky odovzdať nežidom, neostalo nám nič. Môj otec stratil prácu a ostali sme úplne bez majetku. Veľmi som sa tešil že pôjdem študovať na strednú školu, vždy som chcel byť vojakom, ale ako židovi mi nebolo umožnené ísť na strednú školu. Celá naša rodina bola vysťahovaná na okraj mesta do takzvaného geta, žili sme tam vo veľmi zlých a nehygienických podmienkach. V jednom byte nás bývalo asi 20, vždy keď som si spomenul na náš útulný domček mal som slzy v očiach. Nesmeli sme ísť dokonca ani do parku ani na plaváreň, veľmi mi to chýbalo, pretože som veľmi rád plával a vždy sme sa s Violkou pretekali, kto vydrží dlhšie pod vodou. Taktiež do obchodu sme mohli chodiť len v povolených hodinách a bolo to náročné, pretože sme nemohli mať ani len auto. Od roku 1941 sme všetci museli nosiť žltú šesťcípu hviezdu, bolo to veľmi ponižujúce, pretože sme boli označení ako nejaký dobytok. Pamätám si, ako raz prišiel môj ocko domov veľmi dobitý, vraj ho napadla nejaká banda mladíkov, ktorý po ňom kričali že je „špinavý Židák“, neveril som vlastným ušiam. Potom to prišlo, znelo to ako ponuka na lepší život. Deportujú nás do Poľska. Celé naše geto nahnali na vlakovú stanicu a doslova nás natlačili do vagónov, v ktorých sa zvyčajne prevážal dobytok. Mal som to šťastie a vo vagóne som bol spolu s mamou, ocom a Violkou, no nie všetci mali také šťastie. Práve v našom vagóne bolo mnoho matiek, ktoré nemali svoje deti so sebou, veľmi žalostne nariekali a v niektorých prípadoch svoje dieťa už ani nikdy nevideli. Vo vagóne bolo jedno vedro ktoré slúžilo ako záchod pre nás všetkých. Nemali sme žiadne jedlo ani vodu. Cítil som sa veľmi zle, ale dúfal som v lepšiu budúcnosť. Keď sme po nekonečnej ceste prišli na konečnú stanicu, až ma striaslo z toho čo som uvidel. Všade okolo nás bol ostnatý plot a dozorcovia. Jeden pán z nášho vagónu, nepoznal som ho osobne ale len z videnia, sa začal hádať s dozorcom no netrvalo to dlho, ovalil ho obuškom po hlave a na mieste umrel. Všetci sme ostali ako obarení, jeho dcéra začala veľmi nariekať, bol to jej jediný rodič, jej mamička umrela pri pôrode. Ostala tam celkom sama s cudzími ľuďmi. Hneď nám povedali, že sa máme rozdeliť na mužov a ženy, tak sme sa ešte s ocinom objali s mamičkou a s Violkou a povedali si, že sa vidíme vo vnútri, no bola to len predstava, pretože už sme sa nikdy neuvideli. Mamička s Violkou hneď po príchode skončili v plynovej komore, keď sa na to pozerám s odstupom času som rád, že nemuseli zažiť všetky tie zverstvá, ktoré na nás páchali.
Potom to išlo všetko veľmi rýchlo, museli sme sa osprchovať a obliecť si pridelenú rovnošatu. Žili sme v takzvaných barakoch. Spávali sme na zemi, bolo to hrozné. Pamätám si, ako jedného dňa zavolali môjho otca na vyšetrenie, sľúbil mi, že sa bude ponáhľať. Zatiaľ som pracoval na poli s ďalšími obyvateľmi môjho baraku a v tom ku mne prišiel jeden dozorca, ktorý mi povedal aby som sa pozrel na dym, ktorý ide z komína, vraj je tam môj ocko, najprv som nechápal a potom som pochopil... Úplne som sa zrútil a chcel som umrieť, ale sľúbil som si, že takú radosť im nespravím a dodnes cítim mamičku, otecka aj Violku stále pri mne.
-Ján Ťavoda, IV. B
2.
Volám sa Hans Reiser. Do armády som vstúpil už ako 20- ročný. Musel som. Netušil som, do akých extrémov môžu vojnové konflikty zájsť. Koncom roka 1939 celá naša nemecká armáda obsadila Varšavu. Naša armáda mala za úlohu založiť štvrť pre židov. Je 31. októbra 1940 a ja som cítil som neskutočný pocit viny, keď som na vlastné oči videl, ako generál dával rozkaz deportovať mnohých židov do táborov a nadobro ich zlikvidovať. Židovské geto bolo od nás oddelené 3- metrovým múrom, ktorý bol prekrývaný ostnatým drôtom. Ktokoľvek si ho dovolil preliezť, alebo sa o to aspoň pokúšal, mal byť na mieste zastrelený. Nechcel som nikomu ubližovať a tieto rozkazy sa mi zdali byť už cez čiaru, ja som vo vojne a násilí nevidel žiadny zmysel.
18. januára 1943 celá jednotka obsadila geto a nastala masívna likvidácia jeho obyvateľov. Hoci som mal hodnosť kapitána, riskoval som svoj život pre niektorých obyvateľov geta a snažil sa ich tajne ukryť. Nikto o tom nevedel a to vo mne vyvolávalo zmiešané pocity strachu, nepokoja ale zároveň aj nádeje, že môžem zachrániť aspoň niekoho. Môj plán nemal veľký úspech a ľudí, ktorých som ukrýval neďaleko židovskej štvrti v opustenom byte do pár týždňov našli a na príkaz plukovníka ihneď popravili. Zaplavili ma pocity nešťastia a smútku, pretože môj plán veľmi rýchlo zlyhal. Vojna mi prinášala depresie a patril som medzi tých, ktorí netrpezlivo čakali na jej koniec.
December 1943 mali naši vojaci na príkaz vodcu kompletne zničiť celú židovskú štvrť a zrovnať ju so zemou. S hlavou plnou depresívnych myšlienok som sa po takmer úplne zničenej a opustenej štvrti prechádzal sám. Vošiel som do starého sanatória, ktoré bolo už mesiace neobývané. Našiel som tam mladého muža, ktorý bol Poliak. Bol na kosť premrznutý, špinavý a veľmi hladný. Len čo zbadal železný kríž na mojej uniforme, okamžite sa mu začali triasť nohy a chytila ho panika, keď si uvedomil, kto som. Kľakol si na kolená a prosil ma aby som mu neubližoval. Nemal som ani v najmenšom úmysle mu akýmkoľvek spôsobom ublížiť a preto som mu pokojne odpovedal, že sa nemusí báť. Tváril sa prekvapene. Najprv som si myslel, že mi nerozumie, ale potom som ho požiadal, aby sa mi predstavil. Povedal mi svoje meno a aj to, že sa tu už viac ako rok ukrýva a hľadá jedlo, kde sa len dá. Rozhodol som sa, že mu pomôžem a preto som mu opakovane najbližšie mesiace nosil jedlo a občas aj teplé oblečenie. 12. mája 1944 som mu prišiel oznámiť, aby sa ukryl niekam inam, pretože časť mesta, v ktorej sa nachádzal mala byť zničená až do jej základov. Z jeho úst nevyšlo ani pol slova a ja som videl ten smútok a žiaľ v jeho očiach. Prišiel o celú svoju rodinu, ukrýval sa viac ako 2 roky v opustených zničených bytoch, kde občas našiel aspoň malú konzervu s jedlom. Nemohol som pre neho urobiť veľa, tak som mu aspoň pravidelne nosil chlieb, aby som ho zbavil hladu. Podarilo sa mu nájsť úkryt na kraji mesta, ktoré bolo už takmer celé zničené. Naša jednotka sa kvôli prichádzajúcej Červenej armáde musela čím skôr premiestniť. Na rozlúčku som mu priniesol toľko zásob jedla, koľko sa len dalo a daroval som mu svoj najteplejší kabát.
Na jar 1945 som sa nachádzal v ruskom zajatí, bol som psychicky zničený a spomínal som na časy, keď som svojmu židovskému „priateľovi“ nosil jedlo. Bola to jediná v tej chvíli jediná pozitívna spomienka, ktorá mi prišla na rozum. Hoci bola vojna na konci, môj osud v ruskom zajatí bol bezpodmienečne jasný. Jediné, čo ma držalo pri zdravom rozume bola spomienka na to, ako som sa snažil pomôcť tým, ktorí si toho vo vojne vytrpeli najviac.
- Diana Kyzúrová, IV.A
3.
Podvysoká, 1945
Bol mesiac po tom ako Rusi vyhnali Nemcov zo Západu. Cítila som, že sa mame sčasti uľavilo. Ale nie úplne, stále tu nejakí boli. Násilie tu bolo na každodennom poriadku. Vlasisti si stále vybíjali svoje nechutné násilné myšlienky. Boli rozšírení po okrese, hlavne v Čadci, kde ich bola presila. Každé ráno som sa pozrela z okna, v slnku zaliatej ulici som videla matky so sklopenou hlavou ako ťahali za sebou svoje deti, ktoré netušili o čom je dnešný svet. Na druhej strane izby sa modlila pod malým dreveným krížom moja matka. Nechávala som ju, nevydala som ani hlások, bolo mi jasné, že je to jediný čas, ktorý ju drží ako tak na poriadku. Občas som si sadla a počúvala jej prosby. Už sa nemodlila za svetový mier, ale za peknú smrť. Brat Pavol chodil skoro ráno zháňať jedlo. Stával už o štvrtej ráno. Nerada som ho videla ako sa ešte v tme oblieka do svojich vecí a krivým krokom vychádza z domu. Neraz som vravela, že budem pre jedlo chodiť radšej ja. Odmietal. Prišiel s raňajkami do domu, keď sa mama domodlila. Neznášal mamine prosenie o pomoc a pýtanie si milosti. Prestal v to veriť, keď otec narukoval. Po troch mesiacoch, keď sa k nám dostala správa, že padol, Pavol na dva dni odišiel z domu a mama týždeň nevyšla z izby. Odvtedy, stále niečo zháňal. Občas večer prišiel domov aj s priateľom Štefanom. Zobudil ma naštvaný šepot, ktorý vychádzal z kuchyne pri svetle sviečok. V apríli 1945 sa deň začal ako vždy. Odvtedy ako otec už neprišiel domov, je taký istý. Pavol ráno odišiel z domu. Mama zažala v krbe a sklonila sa k modlitbe. Ja som sa posadila ku okenici a cez záves pozorovala ulicu. Cítila som, že sa blíži niečo chaotické. Muži z dediny behali po ulici akoby sa snažili niečo nájsť. Pavol meškal hodinu. Mama sa už domodlila a zametala izbu. V žalúdku som cítila prázdnotu ale zároveň čudný pocit nervozity. O polhodinu neskôr, keď mama už žalostne utierala prach na policiach a ja som sa nepokojne prechádzala po izbe, vtrhol do domu Pavol. Nemal jedlo. Mal zašpinené ruky, spotené čelo a hrôzostrašný výraz na tvári. ,,Prišli,“ povedal ako prvé, ,,Prišli,“ zopakoval a ja som sa pozrela na mamu. ,,Sú tu, musíme odísť, mama, poď,“ v tom vtrhol cez dvere Štefan, v takom istom stave ako Pavol. Rozbehol sa do kuchyne, odomkol skriňu a vybral zbraň. Nechápavo som pozerala na neho a potom späť na brata. Zobral si aj on jednu zbraň. ,,Ideme,“ kývol na nás a vyšli sme z domu. Po ulici sa hnali ľudia. V zmätku som nepoznala tváre, nevedela som im prísť na mená. Jediné čo som vnímala bola matkina ruka v mojej. Pavol a Štefan niečo po sebe kričali. Nerozumela som ich slovám. Nepamätám si ani čo som mala na sebe ani presnú cestu, po ktorej sme bežali. Zrazu okolo mňa nastal hluk zbraní. Moje telo reagovalo, že sa strieľa, moja hlava však tomu pochopiť nechcela. Pozrela som sa pred seba a Pavol so Štefanom strieľali tiež. Stáli sme. Po chvíli som sa pozrela na matku, ktorej tiekli slzy a videla som jej na očiach, že si myslí, že za chvíľu umrieme. Počula som blížiaci tank, rozbehla som sa dopredu. Matka sa mi vykĺzla a zostala stáť. Počula som vykríknuť mamu meno môjho brata, ktorého jeden Nemec postrelil. Hneď na to bola aj ona na zemi. Mama sa krčila ako ju bili na zemi. Pavol zabil jedného Nemca. Nevedela som, čo robím ale rozbehla som sa za mamou. Dobitú som ju zdvihla a zazrela v diaľke náš dom. Horel. Vedela som tam na tom mieste, že už sa tam nevrátime. Zobrala som mamu a rozbehla sa smerom k lesu, kde bežali aj ostatní. Vravela som mame celý ten čas, že teraz musí len bežať. A bežali sme. Neviem, čo bolo ďalej, či nás chytia, či prežijeme kým sa dostaneme k lesu. Ak nás na konci čakalo čokoľvek, dúfala som, že mier. A pekná smrť.
- Júlia Kevélyová, IV. B
0 comments