Bol mesiac po tom ako Rusi vyhnali Nemcov zo Západu. Cítila som, že sa mame sčasti uľavilo. Ale nie úplne, stále tu nejakí boli. Násilie tu bolo na každodennom poriadku. Vlasisti si stále vybíjali svoje nechutné násilné myšlienky. Boli rozšírení po okrese, hlavne v Čadci, kde ich bola presila. Každé ráno som sa pozrela z okna, v slnku zaliatej ulici som videla matky so sklopenou hlavou ako ťahali za sebou svoje deti, ktoré netušili o čom je dnešný svet. Na druhej strane izby sa modlila pod malým dreveným krížom moja matka. Nechávala som ju, nevydala som ani hlások, bolo mi jasné, že je to jediný čas, ktorý ju drží ako tak na poriadku. Občas som si sadla a počúvala jej prosby. Už sa nemodlila za svetový mier, ale za peknú smrť. Brat Pavol chodil skoro ráno zháňať jedlo. Stával už o štvrtej ráno. Nerada som ho videla ako sa ešte v tme oblieka do svojich vecí a krivým krokom vychádza z domu. Neraz som vravela, že budem pre jedlo chodiť radšej ja. Odmietal. Prišiel s raňajkami do domu, keď sa mama domodlila. Neznášal mamine prosenie o pomoc a pýtanie si milosti. Prestal v to veriť, keď otec narukoval. Po troch mesiacoch, keď sa k nám dostala správa, že padol, Pavol na dva dni odišiel z domu a mama týždeň nevyšla z izby. Odvtedy, stále niečo zháňal. Občas večer prišiel domov aj s priateľom Štefanom. Zobudil ma naštvaný šepot, ktorý vychádzal z kuchyne pri svetle sviečok. V apríli 1945 sa deň začal ako vždy. Odvtedy ako otec už neprišiel domov, je taký istý. Pavol ráno odišiel z domu. Mama zažala v krbe a sklonila sa k modlitbe. Ja som sa posadila ku okenici a cez záves pozorovala ulicu. Cítila som, že sa blíži niečo chaotické. Muži z dediny behali po ulici akoby sa snažili niečo nájsť. Pavol meškal hodinu. Mama sa už domodlila a zametala izbu. V žalúdku som cítila prázdnotu ale zároveň čudný pocit nervozity. O polhodinu neskôr, keď mama už žalostne utierala prach na policiach a ja som sa nepokojne prechádzala po izbe, vtrhol do domu Pavol. Nemal jedlo. Mal zašpinené ruky, spotené čelo a hrôzostrašný výraz na tvári. ,,Prišli,“ povedal ako prvé, ,,Prišli,“ zopakoval a ja som sa pozrela na mamu. ,,Sú tu, musíme odísť, mama, poď,“ v tom vtrhol cez dvere Štefan, v takom istom stave ako Pavol. Rozbehol sa do kuchyne, odomkol skriňu a vybral zbraň. Nechápavo som pozerala na neho a potom späť na brata. Zobral si aj on jednu zbraň. ,,Ideme,“ kývol na nás a vyšli sme z domu. Po ulici sa hnali ľudia. V zmätku som nepoznala tváre, nevedela som im prísť na mená. Jediné čo som vnímala bola matkina ruka v mojej. Pavol a Štefan niečo po sebe kričali. Nerozumela som ich slovám. Nepamätám si ani čo som mala na sebe ani presnú cestu, po ktorej sme bežali. Zrazu okolo mňa nastal hluk zbraní. Moje telo reagovalo, že sa strieľa, moja hlava však tomu pochopiť nechcela. Pozrela som sa pred seba a Pavol so Štefanom strieľali tiež. Stáli sme. Po chvíli som sa pozrela na matku, ktorej tiekli slzy a videla som jej na očiach, že si myslí, že za chvíľu umrieme. Počula som blížiaci tank, rozbehla som sa dopredu. Matka sa mi vykĺzla a zostala stáť. Počula som vykríknuť mamu meno môjho brata, ktorého jeden Nemec postrelil. Hneď na to bola aj ona na zemi. Mama sa krčila ako ju bili na zemi. Pavol zabil jedného Nemca. Nevedela som, čo robím ale rozbehla som sa za mamou. Dobitú som ju zdvihla a zazrela v diaľke náš dom. Horel. Vedela som tam na tom mieste, že už sa tam nevrátime. Zobrala som mamu a rozbehla sa smerom k lesu, kde bežali aj ostatní. Vravela som mame celý ten čas, že teraz musí len bežať. A bežali sme. Neviem, čo bolo ďalej, či nás chytia, či prežijeme kým sa dostaneme k lesu. Ak nás na konci čakalo čokoľvek, dúfala som, že mier.  A pekná smrť.