Dnes, 28. marca, si tradične pripomíname deň učiteľov. Je to príležitosť preukázať im uznanie za ich náročnú prácu a poďakovať za vedomosti, ktoré nás naučili. Pri tejto príležitosti by som chcela priblížiť život na stredovekej univerzite – fenoméne stredoveku, ktorý mal také rozsiahle dopady, až spôsobil tzv. malú renesanciu.

    Počiatky európskej vzdelanosti musíme hľadať v stredoveku, hoci je táto epocha dejín často označovaná ako doba temna. Už v ranom stredoveku je benediktínmi budovaná sieť kláštorných škôl, ktoré pripravujú mladíkov na profesiu kňazov. So vzostupom miest a formovaním novej sociálnej kategórie spoločnosti – meštianstva sú zakladané aj mestské školy pri katedrálach - katedrálne školy, ktoré dokonca prevyšujú kvalitu kláštorných škôl. Kláštory a cirkevné inštitúcie sú centrami vzdelanosti, hlavne z dôvodu, že jediným spôsobom šírenia vzdelanosti sú knihy, odpisované mníchmi ručne v kláštorných pisárskych dielňach – skriptóriách. Knihy sú preto veľmi vzácne, najmä bohato zdobené ilumináciami a miniatúrami, ktoré stoja celý majetok. Vzdelaná je však okrem klerikov len mizivá časť populácie.

    Od polovice 12. storočia sa v Európe menia sociálne, ekonomické a klimatické podmienky, prebieha agrárna revolúcia. Od poľnohospodárstva

sa čoraz viac diferencujú špecializované remeslá. Spolu so vzostupom miest je tvorená nová vrstva európskej stredovekej spoločnosti – meštianstvo, ktorému už cirkev musí svoje dogmy vysvetľovať evidentnejšie. Mestá potrebujú vzdelaných ľudí – právnikov, lekárov, obchodníkov, teológov. Týmto spôsobom sa diferencuje nová skupina špecialistov – intelektuáli. V tomto období sú tiež zverejňované diela antických a arabských autorov – Avicennu, Aristotela, Hippokrata či Euklida, ktoré sa stávajú učebnicami v spomínaných školách.

    Vďaka týmto podmienkam sa v 12. storočí v mestskom prostredí formuje vrstva inteligencie. Okolo významných učencov sa zhromažďujú ich študenti. Tak vznikajú spoločenstvá (gildy) majstrov a študentov, ktoré môžeme prirovnať cechom remeselníkov. Vzniká prostredie, ktoré združuje spoločenstvá študentov a profesorov. Tieto prostredia sa stávajú univerzitami (universitas), ktoré sa stávajú ďalšími centrami poznania v stredovekej Európe.

    Univerzity vznikali rôznymi spôsobmi. V 12. storočí vznikali univerzity najmä na miestach, kam prítomnosť učencov prilákala ich študentov. Mnoho univerzít v 13. storočí zas bolo založené časťou študentov a profesorov z univerzity, ktorej mesto, v ktorom univerzita sídlila, porušovalo privilégiá a právomoci. Študenti a profesori preto migrovali na iné miesto s lepšími podmienkami. Univerzity tiež vznikali vďaka cisárskym a pápežským dekrétom, no každá oficiálna univerzita musela existovať s povolením pápeža vďaka pápežskému dekrétu .

    Najstaršia univerzita na svete vznikla v roku 1088 v Bologni. V roku 1158 jej cisár Svätej ríše rímskej Fridrich I. Barbarossa udelil privilégium Constitutio habita, vďaka ktorej sa univerzita stala nezávislou vedeckou inštitúciou. Tento dekrét potvrdil v 14. storočí pápež Alexander III. Zaujímavosťou Bolonskej univerzity bolo, že univerzitu spravovali študenti, ktorí si volili spomedzi seba rektora a najímali si aj profesorov, ktorým platili. Ak však neboli s profesorom spokojní, bojkotovali ho. Profesori tu neboli súčasťou komunity universitas – pracovali v nej skrze zmlúv so študentmi. Profesori i študenti boli chápaní ako súčasť kléru.

    Univerzity boli podriadené len pápežovi, panovník na ne nemal dosah. Začiatky autonómie univerzít a ich akademických privilégií siahajú do roku 1231, keď pápež Gregor IX. udelil Parížskej univerzite bulu Parens scientarium. Celý proces bol spôsobený tým, že študenti zneužívali bezmocnosť svetskej jurisdikcie nad univerzitnými študentmi. Roku 1229 sa odohrala potýčka parížskych študentov na študentskej oslave s majiteľom hostinca. Aby sa študenti pomstili, ďalší deň ich mnoho vyšlo do ulíc, čo však spôsobilo výtržnosti. Svetská jurisdikcia chcela proti študentom zasiahnuť, na čo univerzita pristala, ale niekoľko študentov bolo zabitých. Podľa súdobého kronikára išlo o študentov, ktorí sa na výtržníctve nepodieľali. Univerzita preto na protest prestala fungovať a mnoho študentov odišlo na iné univerzity. Až v roku 1231 pápežská bula ukončila tento stav a stala sa základom akademických privilégií a poskytla študentom imunitu voči svetskej jurisdikcii.

    Pre adepta o štúdium na univerzite bolo dôležité, aby absolvoval štúdium v kláštornej či mestskej alebo katedrálnej škole, pretože predstavovalo prípravu na univerzitné štúdium.

    Stredoveký školský systém sa totiž na rozdiel od súčasnosti delil do troch cyklov. Základný a stredný stupeň bol náplňou výučby v kláštorných či katedrálnych školách. V základnom cykle sa žiaci učili písať a čítať po latinsky, spievať a orientovať sa v kalendári. Stredný stupeň zahŕňal štúdium siedmich slobodných umení (septem artes) a delil sa na tzv. trívium a kvadrívium. V rámci trívia sa žiaci učili rečnícke umenia – rétoriku, gramatiku a dialektiku a trívium zahŕňalo matematické vedy – aritmetiku, geometriu, hudbu a astronómiu. Mnoho kláštorných škôl bolo na veľmi nízkej úrovni a stredný cyklus sa na nej nepreberal.
    Všetky predmety boli vyučované v latinčine a latinčina bola pre mnohých študentov vlastne cudzím jazykom. Na rozdiel od dnešnej doby, keď si v rámci výučby cudzieho jazyka prekladáme slovíčka v cudzom jazyku a gramatiku sa učíme aj v domácom jazyku, vtedy sa latinská gramatika učila podľa diela Gramatika antického rímskeho učenca Aelia Donata, ktoré bolo v latinčine, bola písaná pre antických rímskych žiakov, pre ktorých bola latinčina materinským jazykom, preto pre nich táto učebnica znamenala niečo podobné, ako pre nás učebnica slovenského jazyka. V stredoveku ale túto učebnicu použili inak a často sa z nej žiaci učili bez predošlej znalosti latinského jazyka. Mali povinnosť sa ju učiť od slova do slova, hoci jej vôbec nerozumeli. Pri skúšaní učiteľ kládol otázky v latinčine presne podľa učebnice a žiaci museli na ne odpovedať tiež presne podľa učebnice. Mnohí adepti na univerzitné štúdium boli preto odkázaní na samoštúdium.

    Ďalším nepísaným, no logickým kritériom štúdia na univerzite bola neustála finančná podpora študenta, či už rodičmi alebo mecenášom. Študent musel platiť za ubytovanie, profesorom za výuku, za šatstvo. Ak vykonávali študenti kňazské povolanie, platili poplatky z prebendy. Avšak aj nemajetní jedinci mali možnosť štúdia na univerzite, pokiaľ študovali na kláštornej škole a opát si všimol ich talent. Celé štúdium mu potom hradila cirkev.

    Študenti a profesori na univerzite mali povinnosť nosiť taký odev, aký prináležal ich postaveniu klerikov a ich príslušnosti k jednotlivým fakultám. Študenti nosili dlhé čierne taláre, podobné mníšskym. Profesori nosili habity a barety. Na Academii Istropolitane v Prešporku museli mať vždy pri čítaní magisterský habit a baret, pričom profesori artistickej nosili toto šatstvo fialové, profesori teologickej fakulty červené, profesori medicíny čierne.

    Úlohu dnešných internátov na univerzite v stredoveku nahrádzali kolégiá, v ktorých boli ubytovaní študenti z cudziny alebo vzdialenejších regiónov. Boli ubytovaní vo veľkých miestnostiach, kde spávali na pričniach na slame. Bolo im tu zabezpečené stravovanie dvakrát za deň – raňajky a obed. Na univerzite aj v kolégiu museli rozprávať výhradne po latinsky, aj v čase konzumácie. V kolégiu boli ubytovaní aj profesori, no tí bývali v samostatných izbách.

    Čerství študenti boli uvedení do štúdia slávnosťami, zvanými beánie, ktoré boli v dnešnom zmysle slova imatrikuláciami. Musel ich absolvovať každý študent, ak ich neabsolvoval na inej univerzite. Mali očistiť študenta „od hrubých mravov‘‘, avšak často predstavovali pre študenta len poníženie.

    Deň na univerzite začínal skoro ráno o piatej hodine. Hneď nasledovala omša v kostole a po nej prednášky. O desiatej sa podávali striedme raňajky. Po nich nasledovali repetície pre študentov ubytovaných na kolégiách, kde si dve hodiny pod dohľadom prepozítora opakovali učivo. Potom nasledoval ďalší dvojhodinový blok prednášok. O štvrtej čakal študentov obed. Po ňom nasleduje ďalšia dvojhodinová repetícia a potom mali študenti voľno. Čas trávili často vo viechach a krčmách, ale aj štúdiom a hraním kariet.

    Študent ubytovaný na kolégiu musel dbať na slušné správanie, aby nebol potrestaný. K tomuto správaniu sa zaprisahal hneď na začiatku. Prisahal, že bude dodržovať domáci poriadok a bude chrániť majetok kolégia. Študenti sa nesmeli opíjať ani hrať v kocky. Museli sa v určených termínoch zúčastniť spovede, modlitieb a dišputácií, inak nedostali prídel mäsa alebo nasledoval fyzický trest a pobyt na samotke.

    Univerzitní študenti to ale mnohokrát nedodržiavali a často dochádzalo k pouličným bitkám medzi remeselníkmi a študentmi v krčmách. Najväčšie problémy však spôsobovali potulní študenti – vaganti, ktorí putovali od mesta k mestu a nemali stabilné pôsobisko na univerzite. V mestách spôsobovali výtržnosti, kradli a opíjali sa. Ako potulní speváci spievali ľúbostnú lyriku. Často zverbovali medzi seba ďalších členov z radov študentov lokálnej univerzity.

    Samotná univerzitná inštitúcia sa delila na fakulty. Kompletné univerzity mali štyri fakulty: artistickú (filozofickú), teologickú, právnickú a lekársku. Na rozdiel od dnešnej univerzity musel študent vyštudovať najprv artistickú fakultu, až potom mohol pokračovať v štúdiu na ďalšej fakulte.

    Štúdium na každej fakulte sa delilo na bakalariát a licenciát, ktorý študenta oprávňoval prednášať na univerzitách. Absolvent artistickej fakulty sa stal magistrom a absolvent ostatných fakúlt doktorom. Vtedajší doktorát by sme dnes mohli nazvať profesúrou.

    Štúdium sa skladalo z prednášok (lectio) repetícií, teda opakovania látky a dišpút, teda praktických cvičení. Na prednáškach profesor stál na rečníckom pulte a študentom, sediacich pred ním na laviciach, prednášal, na rozdiel od súčasnosti, predčítajúc priamo z knihy. Bolo to z dôvodu, že keby profesor látku prerozprával vlastnými slovami, odchýlil by sa od diela učenca, ktorého dielo prednáša. Keďže na univerzite mali študentov učiť iba večné pravdy, bola by odchýlka nemysliteľná.

    Študenti si zapisovali poznámky a profesorove glosy na hárok pergamenu, pretože knihy boli vzácne, dokonca aj tie najobyčajnejšie. Univerzity síce mali vlastné skriptóriá i knižnice, tam však smeli len profesori a nimi doporučení študenti. Samotné knihy neboli pre študenta tak potrebné ako pri dnešnom univerzitnom štúdiu, pretože dôraz sa kládol na memorovanie vedomostí. Pre študentov bolo dôležité počúvať s porozumením. Na opakovanie učiva a memorovanie slúžili práve repetície.

    Dišputy boli pozoruhodnou scholastickou učebnou metódou, používanou v rámci výučby logiky. Sčasti by sme jej význam mohli pripodobniť dnešnej seminárnej práci či písomke. Mali preveriť vedomosti študenta a naučiť ho hľadať a obhajovať pravdu. Mala diferencovať tých študentov, ktorí túžia po poznaní a tých, ktorý túžia len po uznaní. Išlo o dialóg viacerých ľudí, ktorý argumentovali svoje názory a diskutovali o danej téme. Umožňovala pochopiť mienku iných vďaka logike a dialektike.

    Dišputovalo sa o témach vopred určených alebo akýchkoľvek položených obecenstvom dišputujúcim. V rámci dišpút sa zúčastnení delili na respondentov – teda tých, ktorí obhajovali daný názor a na oponentov, ktorí odporovali danej mienke. Dišputu usmerňoval magister.

    V dišputách bolo potrebné diskutérov nechať rozprávať, pochopiť prínos a obsah toho, čo hovoria. Pri dišputách sa museli účastníci jasne a odborne vyjadrovať. O názoroch, ktoré zazneli počas dišputy sa diskutovalo ešte neskôr v rámci polemiky. Metóda dišpút zrejme vyplývala zo skutočnosti, že cirkev potrebovala učencov, ktorí by obratne vedeli logicky a argumentmi obhájiť cirkevné pravdy.

    Štúdium na artistickej fakulte zahŕňalo sedem slobodných umení a celkovo trvalo desať rokov. Prvé dva roky sa študent pasívne zúčastňoval prednášok o gramatike a logike, bol oponentom a asistentom pri dišputách. Počas ďalších dvoch rokov bol pri dišputách respondentom. Bolo dôležité, aby študent dišputy nevynechával, inak by ho nepripustili k bakalárskej skúške (determinatio). Ku koncu štvrtého roka pri dišputách určoval diskusiu, teda mal úlohu majstra – magistra. Dišputa tu plnila úlohu dnešnej štátnej skúšky. Ak bol študent úspešný, stal sa bakalárom umenia. Námety týchto dišpút boli naozaj zaujímavé, napríklad: „Jestvuje väčší počet anjelov tej istej podoby a postavy? Má sa filozof ženiť? Má sa mládenec oženiť so starenou? Má ľudská duša sídlo v určitej časti tela alebo je roztrúsená po celom tele? Či výron krvi z mŕtvoly zabitého človeka môže pravdivo označiť prítomnosť vrahovu?‘‘( Zúbek, 1965, s.91) Úspešní študenti zložili bakalársky sľub.

    Po úspešnom bakalárskom artistickom štúdiu mohli študenti začať študovať na právnickej a lekárskej fakulte alebo pokračovať na artistickej. Ak sa chcel študent stať artistom, ostal študovať na artistickej fakulte a ďalšie tri roky prednášal Aristotelovu logiku a asistoval pri ďalších prednáškach trívia a pri niektorých prednáškach kvadrívia. Potom sa začala najmenej dvojročná doba licenciátu, počas ktorej sa študent zúčastnil špecializovaných dišpút. Potom sa stal študent majstrom – magistrom umení.

    Ak chcel študent študovať teológiu, musel byť najprv majstrom umení. Bolo to najnáročnejšie a najdlhšie štúdium. Na Parížskej univerzite, ktorá mala najlepšiu teologickú fakultu, si študent musel zabezpečiť na univerzite svojho majstra teológie – tútora, ktorého prednášky navštevoval. Musel byť prítomný na všetkých dišputách a pri niektorých vystupoval ako oponent. Postupne sa stával bakalárom biblistom, sentenciárom a po pätnástich rokoch magistrom teológie. Majstrom sa stal až vtedy, keď úspešne dišputoval aj s dvoma najstaršími majstrami o štyroch témach, pričom bol povinný odpovedať na ich otázky a argumenty.

    Svojou právnickou fakultou bola preslávená Padovská univerzita. Práve právnická fakulta - „Universitas iuristarum‘‘ sa v roku 1222 stala prvým segmentom tejto univerzity. Študenti sa tu učili kanonické a civilné právo.

    Najvyššou akademickou hodnosťou bol ale doktorát. Na Padovskej univerzite prebiehal proces udelenia doktorátu v troch fázach, ktoré mali overiť študentovi spôsobilosť na túto hodnosť. V prvej fáze - ,,gratia‘‘ kandidát dišputoval na troch dišputách a prednášal verejne jedno známe dielo. Vďaka tomu to mohol kanditát vďaka istým kritériám vynechať jeden stupeň doktorandského štúdia – bola mu udelená gratia. Mnohí kandidáti uchádzali o gratiu, úľavu od platenia poplatku za toto štúdium. Druhú fázu predstavovala experimentálna skúška za prítomnosti kolégia vedcov. Tretia fáza sa skladala z tzv. ,,examen privatum‘‘ – prísnej skúšky, ktorej úspešné absolvovanie bolo habilitáciou študenta na špecializovanú profesiu a ,,doctoratus pubblicus‘‘, čo bola ceremónia, kde doktorand získal knihy, doktorský baret i zlatý prsteň.

    Univerzity boli naozaj zázrakom stredoveku, oázou poznania, vedy, výskumu a inteligencie. Stredoveké univerzity boli piliermi, na ktorých vznikli moderné univerzity. Ešte dnes majú univerzity s tými stredovekými mnoho spoločného. Boli prvým krokom k moderným spôsobom vzdelania. No neboli by vznikli, nebyť vzdelaných profesorov a mladých ľudí, dychtivých po poznaní. A hoci sú kolískou modernej vzdelanosti, ľudstvo ešte muselo vyšliapať strmé schodisko, aby dospelo k takému školskému systému, aký existuje dnes. No dokázalo to. A to hlavne vďaka učiteľom. Ľuďom, ktorí svoj život zasvätili vzdelávaniu a chceli vzdelávacie metódy zlepšiť a vzdelať čo najviac ľudí, šíriť poznanie. Vďaka nim dnes nemusíme memorovať učebnice a cudziemu jazyku rozumieme. Nemusíme sa učiť len všeobecné pravdy, môžeme rozmýšľať a hľadať súvislosti. Snažia sa nám sprostredkovať čo najviac vedomostí, nevynechajú žiadnu časť. Vysvetlia nám učivo, tak, aby sme mu naozaj porozumeli. Každý z nás má k dispozícii učebnice, vďaka ktorým môžeme efektívnejšie pracovať. Učenie je často zábavou. Vďaka nim sme neostali v stredoveku. Vďaka učiteľom a ich vytrvalosti, trpezlivosti a láske. Ďakujeme.

-Eva Gracová