facebook školská stránka instagram

Fénix

  • domov
  • básne
  • úvahy a poviedky
  • reportáže
  • humans of evg
  • eco
  • čo čítame

 



To je jedno ako vzdiali sa, vždy napokon sa vráti.


Môže byť medzi dvadsiatimi ľuďmi,
zabávať sa,
no na konci dňa jej vždy okolo krku omotá sa.

Kráča a lacné topánky sa o zem šúchajú
a oči zvedavé sledujú, no nevidia ju,
nemožné to je.

Nevidieť ju, ale cítiť ju,
to áno.
Objatie jej silné, niekedy ju dusí,
no stále objatie
objatím je.
Ako väzenská guľa,
ťažká sťa tristo slonov,
no stále slon s milým pohľadom,
drží sa jej ako kliešť.
Môže sa snažiť odpútať sa od jej zovretia,
no za ňou bude stáť a čakať,
kým nepríde vhodná chvíľa ju znova lapiť.

Otázka je, či ju lapí,
alebo sa ona ponorí
do náručia jej.
Niekedy sa radšej držať známeho, jednoduchšie sa javí,
ako poddať sa risku slobody.
V bavlnenej temnote plávať a chrániť sa niečím, čo nás ťaží,
to možno z nás každý zažil.

Iba predstavu má, ako vyzerať by mohla.
Či je muž a či žena, možno oboje, ba ani jedno.
Určite lícne kosti ako britvy,
kedy už len pohľad naň pichá
a oči jasné ako jastrab,
čo nad horami lieta a vidí myš,
obeť ako obed na večeru.
Vlasy petrolejové a pleť ľadová kryha,
do ktorej Titanic narazil a rozpolil sa
na dve časti
teatrálne a pateticky.

Čo je ona,
nevie ani tá, ktorú objíma,
ani nikto iný,
no každý z nás ju niekedy zažíva.

Nepochopením javí sa jej, môže veľa povedať,
no nevyjadrí slovami to, čo povedať chce
a nepovie to, čo na mysli má a smiať sa chce,
no bolí ju to i tak smeje sa.
Aj ona sa usmieva na ňu jemným úsmevom,
ktorý nie je cez zrak,
ale cez pocit.
Kedy jej jediná a najlepšia kamarátka,
jediná, ktorá tu vždy bola, na ktorú sa spoľahla, že tu bude,
hovorí jej, nie cez slová, že nemusí sa báť,
lebo keď sklamanie príde, ona ju objíme tým dusivým objatím.
Chráni ju a ona sa jej poddá,
lebo vie, že sklamanie príde a objatie ju chráni ako ulita slimáka,
či úľ včely.

Vzťah zhubný je to a pomaly zabíja nejedného z nás.
A aj ju stláča, sťa citrón do čaju čierneho.
Či chrániť sa ňou nechať má a uzatvoriť svoje ja pred svetom,
alebo vzdať sa jej a nebyť chránený samotou?
Vzdať sa teplej zimy pre vstup do ľadového tepla?

Predsa tá, o ktorej sa píše,
objala raz teba aj. A možno aj teraz objíma.
Čo spraviť máš, na tebe ostáva,
či podáš sa,
alebo odpútaš.











Báseň, Sima Marcineková

Ilustrácia, Vera Perecárová
Share
Tweet
Pin
Share
No comments

Vynútený smäd po človeku.

Tam uprostred však strácam svoju identitu. Stávam sa prostým odrazom toho, čo ma obklopuje. Hľadám svoju podstatu.

V úlomku neba padnutom na zemi,
v rytme ticha,
náhodné dotyky sa vetrom nesú.

Smiem si vybrať novú esenciu, plynúcu mojím telom. Esenciu, ktorá bude prúdiť mojimi žilami ako živica konármi.

Spod zeme meravá dlaň vytŕča,
chladne...čaká na tú druhú,
niekoho sme všetci hľadali a možno stále ešte hľadáme v nádeji že raz budeme aj my tí nájdení.

Pretni mi tepnu a objav tak tichú vravu lesov vo mne. Vravu, spôsobujúcu mi isté omámenie. Odrazu vnímam nereálne – holé kostry smerujúce k oblohe.

Od jedného k druhému, slepo cez túžbu milión dotykov,
stratiť cestu svoju pod bielou perinou,
za spevu mŕtvych, snežných slávikov.

Cítim vo svojom tele tlkot lesa. Ozýva sa mi hlave a ja viac nepremýšľam. Toto pociťujú stromy? Moje zmysly nestíhajú, vnemy vrcholia. Oddávam sa chaosu.

Pulz nezastavuje, na nikoho nečaká,
okolie svoje šatstvo zhadzuje, do naha sa zvlieka,
pochodujúce telá predierajú húštinu a zmysli svoje melódiou lesa trýznia,
v extáze, bez cieľu korisť svoju v zuboch len tak ospalo sa nesú.

Náhle ticho sa mi rozlieva pod kožou. Uštipnutie komára – rozrastajúci sa fľak. Splývam. Plyniem. Vlním sa spolu s korunami stromov.

Nechať rieke voľný priechod,
nech miazga očí líca nežne hľadí,
nech črepiny z rán sa vyplavia,
nech nastane obdobie nikdy nekončiacej jari,
veď z trpkých sĺz, z dažďa ktorý zmenu v ruke nosí,
kvitnú kvety na našej hľadajúcej dlani.

Ako malé výhonky, prahnúce po kvapke vody, tak aj my bažíme po dotykoch láskavej nehy.

Dorota Záskalanová,
Juraj Pavúk
Share
Tweet
Pin
Share
No comments

Vždy, keď sa zamilujú dvaja,
prežívajú niečo z raja.
Svet im žiari farbami,
hýri melódiami.

Je to neustále rozptýlenie,
niečo ako prepracovanie.
Myseľ máš celkom zastretú,
nežiada si viac osvetu.

Carl Jung by povedal,
“slovom premoženie, by som to nazval”.
Psychoanalýza by mohla tvrdiť,
že o obsesii možno hovoriť.

Vieš, že je to láska čistá,
keď sa z egoistu stane altruista.
Cítiš, že ťa asi niečo posadlo,
padlo na teba zaklínadlo.

Aj keď myslíš si, že zázrak sa stal,
chémia môže vraj za tento stav.
Vidíš už len jednu osobu, nie celé publikum
to spôsobuje toto krásne
narkotikum.

-Klára Záskalanová
-ilustrácia: Vera Perecárová

Share
Tweet
Pin
Share
No comments

Duše zakryté telom
a telá zakryté vzduchom.
Odpustenie svojich hriechov.
Plávanie zbúrenou riekou.
Len posledný
krajec chleba ostal.
Zaryté konce
v koži či filme.
Na jazyku slaný,
krásny,
konečný oceán.
Beethoven zaplatený
aby len dookola hral.
Splynutie a vzplanutie.
Pád a vzlet.
Dookola hrajúca
melódia v mojej hlave.
Prsty namočené v káve.
Ranný úsmev a
vtáčí spev.
Nežné rozkvitnutie
obľúbených hier
bez hracej dosky,
bez ničoho.
Len tak,
lietajúc si v oblakoch,
ako malé deti,
oblečení v priesvitných oblekoch.
Zamotané dlane,
to ty
chyť ma prosím za ne.
Kráčame po naostrenej hrane.
Pred očami dám labutie jazero.
Robinson Crusoe ostal sám.
Čierna labuť slastne ranená,
hlava opretá o tvoje ramená.
Bazén emočných výkyvov
a predražených kytíc.
Divadlo, len samé divadlo,
no skúsme ísť naživo.
Aspoň skúsme!
A keď tak pohltíme
a pohoríme
či sa potopíme,
len proste skúsme.

Terka Dominiková
Share
Tweet
Pin
Share
No comments

Ale kto je Boh?
Poviem ti.
Boha hľadaj v tom, čo miluješ,
hľadaj Ho vo hviezdach na nebi,
vo vetre vo vlasoch,
v umení a v tanci,
v slobode
a v mieri.

Boha hľadaj v tom, koho miluješ,
hľadaj Ho v matke,
vo frajerovi,
spolužiakovi,
v kamarátke.

Hľadaj Ho vo všetkom čo robíš,
čo tvoríš,
čo vidíš,
čo cítiš.
Hľadaj v tom, čo prežívaš.
V životných lekciách,
v radostiach a v strastiach.

Hľadaj Ho v tom,
čo si.
Hľadaj Ho v sebe.
V tebe.

Keď sa to stane,
tak Ho spoznáš.
Budeš to vedieť
a podvedome sa budeš usmievať.
Je možné, že sa zasmeješ,
rozplačeš,
budeš sa tešiť,
budeš chcieť tancovať.
Budeš Ho chcieť spoznávať
znova a znova.

Hľadaj a nájdeš,
klop a bude ti otvorené.

Potom daj iným nájsť Ho v tebe.
Šír pokoj,
šír lásku,
šír krásu sveta.
Šír pokoru
a nechaj sa pokoriť pokoju.
Nech iní Boha nájdu v tebe,
pretože Boh našiel teba.

A keď sa strácaš,
daj sa Mu nájsť
a nájdi Ho znova.
Nájdi Ho v skrytosti
nájdi v spoločnosti,
povedz Mu, že Ho hľadáš.

Keď hľadáš,
nájdeš.
Pretože z lásky si bol stvorený.

Ale kto je to ten Boh?
Boh je mladý.
Boh
je láska.

-Klára Záskalanová
-fotografia: Dorota Záskalanová
Share
Tweet
Pin
Share
1 comments

Cestami osud prepletený.
Radosť hore dole letí.
Raz ju vystrieda plač a raz jasný slnečný jas.
Cestami osud prepletený.
 Objímaný vánkom teplým a my spoliehame na dni,
 kedy sme cudzím srdciam verní.
Kedy cítime aj z lúča slnka lásku
a vtáci spievajú tú známu baladu.
Tam v tom ďalekom blízkom svete,
kde nájdeme všetci tie svoje obete.
Obete, ktoré šťastne tancujú si svetom,
 zamilovene a vysoko nad nebom.
Tam kde nie sú žiadne skutky zlé
a kde vážne slová nie sú mdlé.
Robíme skutky, ktoré hýbu svetom,
ktoré vytvárajú splete ciest osudom.
No pod opantaním lásky a nehy
zabúdame na naše vinné pehy.
Vinné z mladosti a detskej hlúposti.
Cestami osud prepletený do špiku kosti.
Na nebi zrkadlenie našej osobnosti.
Kedy sa obzrieme za tým aký sme hlúpi?
Ničíme všetko čo sme našli.
Zlými pohľadmi sme do krívd zašli.
Pred očami nám horí celá naša zem.
A my si len šťastne spievame tú baladu.
Si si istý, že máš stále náladu na tú “láskyplnú” baladu ?

-Terka Dominiková
Share
Tweet
Pin
Share
No comments
Záhrada

V záhrade, kde zamatová tráva je
a nežný spev slávičí znie,
farby oplývajú navôkol, 
vône omamné vzduchom sa šíria, 
tam slnko nikdy nezájde. 
Tam nás pestovali od mala, 
starali sa, nádeje do nás vkladali 
a svet nám k nohám kládli.

V záhrade rástol strom ...

Na strome ovocie vábne, zmyselné,
príťažlivé sa vskutku zdalo,
avšak po ochutnaní len zriedkakomu zachutilo.

Záhrada rajská bola v skutočnosti skleník
záhradníkmi postavený
z lásky k nežným, krehkým kvietkom.

POZNANIE ... Sveta bôľ
a generácia stratených všade navôkol.

Prečo slnko nesvieti na všetkých rovnako?!

Prečo k sebe správame sa tak chladne
a svoje srdcia hlboko v sebe ukrývame?!

Prečo krásu v sebe zabíjame
a na nehu voči sebe samým zabúdame?!

Prečo nútime jeden druhého ostrím noža
si kresliť po tele
a vypaľovať záhradu v duši, v tele?!

Prečo nevidíme krásu v láske?!

Prečo!!!

Milión otázok mi pod jazykom leží
a v hrudi mi od hnevu srdce silno búši ...

Cez záhradu neustále putujeme,
kde nenávisť a smútok prebýva,
krv sa prelieva, ale aj plno lásky, krásy
a je to aj miestom,
kde človek pozná človeka.


Juraj Pavúk

:Klára Záskalanová

Share
Tweet
Pin
Share
No comments
Obloha je modrá, povedalo malé modrooké dievčatko. Zasnívane hľadelo na sýto modré nebo. Kde to malinké dievčatko mohlo vedieť, že obloha má tisíce odtieňov...obloha je unikátne Božie dielo. Málokedy ho vieme obdivovať z pohľadu obyčajného pozemštana. Tá najväčšia krása začína nad hladinou hustého molekulového oparu vody. Vidím milióny červenej, žltej, zelenej, modrej, bielej... nekonečný rad odtieňov farieb. Rozprestretá paleta farieb vesmíru. Skrytá do momentu západu a navštívenia vtáčej perspektívy. Keď sa dobre na tú čarokrásnu oblohu zadívaš, možno zbadáš malú bielu bodku. Možno ich tam bude niekoľko. Možno sa ti bude zdať, že vidíš padajúcu hviezdu. Ale nie, to sme my ľudia. Lietajúci ľudia. Lietajúci ľudia na obrovských a pritom malinkých strojoch, máme hlavu v oblakoch. Doslovne. Môžem obdivovať každý kúsok zeme podobnou z pohľadu Boha. Vznášam sa, lietam. Čím som si zaslúžila túto krásu? Vďaka čomu môžem prežiť tento okamžik plný farieb? Svet sa zdá byť tak malinký. Jedno veľké umelecké dielo. Myslím na Cipriána. Každý deň si môžeme splniť jeho sen. Letieť. Oklamať gravitáciu, vzbúriť sa zákonom fyziky. Prežiť hodinu, dve v neznámom priestore, nepatriacom nikomu. Len ty, tvoje myšlienky, oblaky pripomínajúce cukrovú vatu a masterpiece. Dokonalosť sveta.  No povedzte sami, ako to malé dievčatko mohlo vedieť? Nikto jej nepovedal o takej kráse. A teraz keď ju spoznala, našla ďalší kúsok seba a naveky bude snívať o tom momente. Momente krásy lietania, farieb a sveta. Nekonečnosti.
- Laura Tettinger


stevard

hľadám miesto kam položím si ruksak 
no našla som miesto na ktorom spočinul mi zrak
obzriem si ťa najskôr nenápadne
no myseľ mi dáva najavo dosť nápadne:
toto nebude len chvíľkový objekt
priprav sa, že pozornosť ti ukradne na celý let
tak pozriem sa druhý raz, pozriem sa znova
táto okolnosť aj moju únavu zdolá
tvárou v tvár ideme cestovať od rána
pripútať dámy a páni, toto je let do Milána
sedíš meter odomňa a stlmili sa svetlá
turbíny štartujú a moja predstavivosť sa zapla
3
2
1
uhol si prvý
moje jemné zaľúbenie sa vo vzduchu mrví
otvorené oči neviem udržať tie svoje
tak zavriem ich a o chvíľu už vidím len tie tvoje
-Klára Záskalanová
Share
Tweet
Pin
Share
No comments



Všetko to začalo v jeden upršaný deň, stál si na zahmlenej ulici, úplne sám len s hlavou plnou myšlienok.
Myslel si na mňa?
Bola aspoň jedna myšlienka o mne?
Tvoje oči žiaria. Žiaria ako dve hviezdy na nočnej oblohe. 
Pozeráš sa na mňa s nádejou, s porozumením. 
Myslíš na mňa? Aspoň trochu? 
Cítim tvoju energiu, viem, že tu niekde si. 
Prší, mesto je zaliate v hmle. Mám strach, že ťa nenájdem. 
Urob krok dopredu, vystri ruku. 
Si schopný ma nájsť ? 
Jedného dňa hmla pominie a ja ťa nájdem. 
Možno nepominie, ale ja ťa nájdem aj tak. 
Dve mystické osoby v hmle. 
Nepustím ťa. Si môj a ja tvoja. 
Dýchaj. Cítiš moju prítomnosť ? 
Dúfam! 

-Laura Tettinger
Share
Tweet
Pin
Share
No comments


















Horiaci Notre Dame...
Davy plačúcich dám.
Oči smerujúce k nebu,
prečo nám Bože berieš nehu?

Spôsobil to azda Kain a Ábel

chuť vraždiť ľudí na povel ?
Klamstvá či falošné pohľady,
chudoba a topiace sa ľady.

Bojím sa čo bude o rok či dva.

Zhorí naša Zem zaživa?
Vraj všetko je stvorené na obraz Boží.
Prečo sa potom svet zlom množí?

Chcem spievať a zároveň kliať.

Kvôli čomu  si nechávame
tú všetku krásu vziať?

Mama, otče..

Odpovecte mi.
Dajte mi dôvod
prečo priniesť dieťa na tento svet
nulových hodnôt.

-Terka Dominiková
Share
Tweet
Pin
Share
No comments

Človek musí byť presýtený farbami,
mať svoju vlastnú jeseň.
Musí dýchať rannú hmlu,
aby ho neskôr oblialo hladké svetlo,
aby sa jeho duša stala neskôr babím letom.
Svoj pohľad musí uprieť na východ,
no neobracať sa chrbtom k západu.
Musí hľadať poéziu v próze
a prózu v poézii.
Vidieť nový život tam,
kde opadáva lístie.
Prestrčiť lupeň slnečnice
cez dieru na kabáte.
Rozjímať nad šálkou kávy,
melancholicky sa radovať
a šťastne smútiť.
Musí vedieť, že mladosť
neodchádza s rastúcim vekom,
že pribúdajúce vrásky značia skryté príbehy,
a nie zostávajúce roky,
sú lúčami a slnkom je samotná tvár človeka.
Musí opustiť izbu minulosti,
no kľúč od nej si uchovať.
Musí zbúrať všetky bariéry
medzi realitou a snom.
Byť fascinovaný celkom,
nahou krásou,
a nepočítať bunky.
Nechať sa zmietať vášňou,
stať sa jednou z jej figúrok na šachovom poli.
Musí vykročiť tvárou k tomu jasnému svetlu,
ktoré ho prebudilo,
nezaťahovať žalúzie.
Musí si do žíl púšťať nové a nové slová,
no pamätať si tie staré.
Musí si sadnúť medzi steny rozpadnutých domov,
do čistej duše mesta
a načúvať zvuku francúzskych piesní.
Nechať slová,
ktorým nerozumie,
aby mu ovládali pohyby,
zmeniť sa na jednu z tých vzdialených hviezd
a tancovať.
Musí si odpiť zo sladkého jahodového vína,
tváriť sa,
že mu chutí
a kyvkať hlavou do rytmu hudby.
Musí si pozrieť taliansky film v starom kine,
čakať v septembrovom chlade na autobus
a mlčať,
nechať rozprávať myšlienky
a zamýšľať sa nad samotnou mysľou…
Inak nepozná,
aké je to byť mnou.
Aká vlastne som?
Ako ty alebo ktokoľvek iný.

-Dorka Záskalanová
Share
Tweet
Pin
Share
No comments

pamätaj si ma ako
západ slnka.
pamätaj si ma ako
kvet divej čerešne.
ako teplý letný večer,
no aj ako oblaky dychu,
stúpajúce v mraze.
ako malý plameň,
ktorý sa nikdy nestal
veľkým ohňom.
ako ružové oblaky
na modrej oblohe.
ako nedokončenú poviedku.
pamätaj si ma ako
jar,
no nájdi ma aj na jeseň.
pamätaj si ma ako
zvuk pouličnej hudby,
zvuk mora a rozbúrených vĺn.
ako umenie
odhodené pri koši.
pamätaj si ma ako
seba.
lebo ja som na cestách.

- Dorka Záskalanová
Share
Tweet
Pin
Share
No comments

Ležím v záplave bielych kvetov,
v mori bielych ruží, od iného,
nechávam sa ťahať nehou,
čierne pľúca, v hlave nebo.

Nechávam sa obchytkávať trávou,
uspávať tichým vetrom,
liečim sa čistou prírodou,
sušenými lístkami a pekným pohľadom.

Ležím na krásnom, tichom mieste,
trošku sa trasiem od zimy,
no pri tomto ružovom západe,
neexistujú zlé pocity.


-Kristína Nemcová
Share
Tweet
Pin
Share
No comments


Možno sa sem hodíš farbou a veľkosťou,
no nehodíš sa sem obsahom.

Biele páperie sa vôkol jemne vznáša,
ja si beriem lízatko, môj stres sa stráca,
žiara slnka ma šteklí na tele,
slepé oči sledujú ma zmätene.

Nedotýkaj sa mojich presvedčení,
nesnaž sa ich otočiť, iba sa zašpiníš.
Ak sa niečo otáča, tak ja v tvojich dverách
a môj žalúdok pri televíznych novinách.

Biele páperie ma drsne hladí po tvári,
a všetci, ako snehové vločky vo februári,
padáme k zemi, celkom smelí a zrelí,
smiech nás objíma ako sneh za goliermi.

Možno sa sem hodím tak, ako ty,
iba mojou farbou a mojimi rozmermi.


-Kristína Nemcová
Share
Tweet
Pin
Share
No comments
Older Posts

Vyhľadávanie

Chceš sa k nám pridať? Napíš nám.

Name

Email *

Message *

  • Spoločnosť, dnes
    Moja rodná zem siaha od Tatier až k Dunaju, nachádza sa v srdci strednej Európy. Slovensko má nádhernú prírodu, komplikovanú, ale zaují...
  • PREPLETEN(Ý/Í)
    Vynútený smäd po človeku. Tam uprostred však strácam svoju identitu. Stávam sa prostým odrazom toho, čo ma obklopuje. Hľadám svoju podstatu....
  • Univerzita – fenomén stredoveku
         Dnes, 28. marca, si tradične pripomíname deň učiteľov. Je to príležitosť preukázať im uznanie za ich náročnú prácu a poďakovať za vedom...
  • Boh tak miloval svet
         Zástupy ľudí mávali palmovými listami, hádzali na cestu svoje plášte a dav volal: „Hosanna!“ Ľudia zo zadných radov sa stavali na špičk...

sleduj EVG

Created with by BeautyTemplates | Distributed by Blogger