Samota
To je jedno ako vzdiali sa, vždy napokon sa vráti.
Môže byť medzi dvadsiatimi ľuďmi,
zabávať sa,
no na konci dňa jej vždy okolo krku omotá sa.
Kráča a lacné topánky sa o zem šúchajú
a oči zvedavé sledujú, no nevidia ju,
nemožné to je.
Nevidieť ju, ale cítiť ju,
to áno.
Objatie jej silné, niekedy ju dusí,
no stále objatie
objatím je.
Ako väzenská guľa,
ťažká sťa tristo slonov,
no stále slon s milým pohľadom,
drží sa jej ako kliešť.
Môže sa snažiť odpútať sa od jej zovretia,
no za ňou bude stáť a čakať,
kým nepríde vhodná chvíľa ju znova lapiť.
Otázka je, či ju lapí,
alebo sa ona ponorí
do náručia jej.
Niekedy sa radšej držať známeho, jednoduchšie sa javí,
ako poddať sa risku slobody.
V bavlnenej temnote plávať a chrániť sa niečím, čo nás ťaží,
to možno z nás každý zažil.
Iba predstavu má, ako vyzerať by mohla.
Či je muž a či žena, možno oboje, ba ani jedno.
Určite lícne kosti ako britvy,
kedy už len pohľad naň pichá
a oči jasné ako jastrab,
čo nad horami lieta a vidí myš,
obeť ako obed na večeru.
Vlasy petrolejové a pleť ľadová kryha,
do ktorej Titanic narazil a rozpolil sa
na dve časti
teatrálne a pateticky.
Čo je ona,
nevie ani tá, ktorú objíma,
ani nikto iný,
no každý z nás ju niekedy zažíva.
Nepochopením javí sa jej, môže veľa povedať,
no nevyjadrí slovami to, čo povedať chce
a nepovie to, čo na mysli má a smiať sa chce,
no bolí ju to i tak smeje sa.
Aj ona sa usmieva na ňu jemným úsmevom,
ktorý nie je cez zrak,
ale cez pocit.
Kedy jej jediná a najlepšia kamarátka,
jediná, ktorá tu vždy bola, na ktorú sa spoľahla, že tu bude,
hovorí jej, nie cez slová, že nemusí sa báť,
lebo keď sklamanie príde, ona ju objíme tým dusivým objatím.
Chráni ju a ona sa jej poddá,
lebo vie, že sklamanie príde a objatie ju chráni ako ulita slimáka,
či úľ včely.
Vzťah zhubný je to a pomaly zabíja nejedného z nás.
A aj ju stláča, sťa citrón do čaju čierneho.
Či chrániť sa ňou nechať má a uzatvoriť svoje ja pred svetom,
alebo vzdať sa jej a nebyť chránený samotou?
Vzdať sa teplej zimy pre vstup do ľadového tepla?
Predsa tá, o ktorej sa píše,
objala raz teba aj. A možno aj teraz objíma.
Čo spraviť máš, na tebe ostáva,
či podáš sa,
alebo odpútaš.
Ilustrácia, Vera Perecárová
0 comments