Obloha je modrá, povedalo malé modrooké dievčatko. Zasnívane hľadelo na sýto modré nebo. Kde to malinké dievčatko mohlo vedieť, že obloha má tisíce odtieňov...obloha je unikátne Božie dielo. Málokedy ho vieme obdivovať z pohľadu obyčajného pozemštana. Tá najväčšia krása začína nad hladinou hustého molekulového oparu vody. Vidím milióny červenej, žltej, zelenej, modrej, bielej... nekonečný rad odtieňov farieb. Rozprestretá paleta farieb vesmíru. Skrytá do momentu západu a navštívenia vtáčej perspektívy. Keď sa dobre na tú čarokrásnu oblohu zadívaš, možno zbadáš malú bielu bodku. Možno ich tam bude niekoľko. Možno sa ti bude zdať, že vidíš padajúcu hviezdu. Ale nie, to sme my ľudia. Lietajúci ľudia. Lietajúci ľudia na obrovských a pritom malinkých strojoch, máme hlavu v oblakoch. Doslovne. Môžem obdivovať každý kúsok zeme podobnou z pohľadu Boha. Vznášam sa, lietam. Čím som si zaslúžila túto krásu? Vďaka čomu môžem prežiť tento okamžik plný farieb? Svet sa zdá byť tak malinký. Jedno veľké umelecké dielo. Myslím na Cipriána. Každý deň si môžeme splniť jeho sen. Letieť. Oklamať gravitáciu, vzbúriť sa zákonom fyziky. Prežiť hodinu, dve v neznámom priestore, nepatriacom nikomu. Len ty, tvoje myšlienky, oblaky pripomínajúce cukrovú vatu a masterpiece. Dokonalosť sveta.  No povedzte sami, ako to malé dievčatko mohlo vedieť? Nikto jej nepovedal o takej kráse. A teraz keď ju spoznala, našla ďalší kúsok seba a naveky bude snívať o tom momente. Momente krásy lietania, farieb a sveta. Nekonečnosti.