Človek musí byť presýtený farbami,
mať svoju vlastnú jeseň.
Musí dýchať rannú hmlu,
aby ho neskôr oblialo hladké svetlo,
aby sa jeho duša stala neskôr babím letom.
Svoj pohľad musí uprieť na východ,
no neobracať sa chrbtom k západu.
Musí hľadať poéziu v próze
a prózu v poézii.
Vidieť nový život tam,
kde opadáva lístie.
Prestrčiť lupeň slnečnice
cez dieru na kabáte.
Rozjímať nad šálkou kávy,
melancholicky sa radovať
a šťastne smútiť.
Musí vedieť, že mladosť
neodchádza s rastúcim vekom,
že pribúdajúce vrásky značia skryté príbehy,
a nie zostávajúce roky,
sú lúčami a slnkom je samotná tvár človeka.
Musí opustiť izbu minulosti,
no kľúč od nej si uchovať.
Musí zbúrať všetky bariéry
medzi realitou a snom.
Byť fascinovaný celkom,
nahou krásou,
a nepočítať bunky.
Nechať sa zmietať vášňou,
stať sa jednou z jej figúrok na šachovom poli.
Musí vykročiť tvárou k tomu jasnému svetlu,
ktoré ho prebudilo,
nezaťahovať žalúzie.
Musí si do žíl púšťať nové a nové slová,
no pamätať si tie staré.
Musí si sadnúť medzi steny rozpadnutých domov,
do čistej duše mesta
a načúvať zvuku francúzskych piesní.
Nechať slová,
ktorým nerozumie,
aby mu ovládali pohyby,
zmeniť sa na jednu z tých vzdialených hviezd
a tancovať.
Musí si odpiť zo sladkého jahodového vína,
tváriť sa,
že mu chutí
a kyvkať hlavou do rytmu hudby.
Musí si pozrieť taliansky film v starom kine,
čakať v septembrovom chlade na autobus
a mlčať,
nechať rozprávať myšlienky
a zamýšľať sa nad samotnou mysľou…
Inak nepozná,
aké je to byť mnou.
Aká vlastne som?
Ako ty alebo ktokoľvek iný.

-Dorka Záskalanová