Základom starovekej rímskej spoločnosti naprieč celej jej existencie bola počestná rodina (familia), na ktorej čele stál otec (pater familias). Ten mal nad všetkými členmi rodiny právo života a smrti. Keď sa v takejto rímskej rodine narodilo nové dieťa, otec ho zdvihol zo zeme a tak ho uznal za svoje. V opačnom prípade dieťa odložili a nechali napospas osudu. Takýchto detí sa často ujali obchodníci s otrokmi, ktorí ich vychovali v nádeji, že raz ich budú môcť výhodne predať. Rimania často odkladali slabé či choré deti, ale často aj dievčatá, pretože neboli plnohodnotnou pracovnou silou a pri vydaji im rodina musela zadovážiť veno. V období republiky Rimania od týchto zvyklostí upustili. V čase cisárstva dokonca cisár Augustus schválil zákon, ktorý garantoval výhody pre otcov, ktorí mali minimálne tri deti. 

    Dieťaťu, formálne uznanému otcom, na ôsmy či deviaty deň po narodení bol zavesený na krk amulet na ochranu proti zlými duchmi (bulla). Bol to symbol slobodného pôvodu, pretože Riman, ktorý nevedel jednoznačne dokázať svoj slobodný pôvod, sa dostal do problémov. Súčasne dieťa pri tomto obrade dostalo meno, ktoré sa u Rimanov štandardne skladalo z dvoch častí, neskôr povinne z troch. 

    U rímskych detí dominovala rodinná výchova, a to najmä v raných počiatkoch a v období kráľovstva, no významnú úlohu hrala počas celej existencie starovekého Ríma. 

    Hlavným cieľom výchovy starých Rimanov bolo oboznámiť deti s roľníckou prácou a naučiť ich zaobchádzať so zbraňami. Rodinná výchova bola veľmi prísna, deti boli úplne v moci otca. Do začiatku obdobia cisárstva sa veľmi často využívali fyzické tresty. Malé deti vychovávala sama matka, ktorá im vštepovala spoločenské normy a sprostredkovala im úplné základy vzdelania. 

    Na sklonku obdobia republiky bolo zvykom mať v rodine na opateru detí dojky, vychovávateľky a otrokyne, no prostý ľud sa vzpieral tomuto trendu. V čase republiky v patricijských rodinách však bolo zvykom, že malé deti sa zverovali do opatery nevydatej tetky. Spisovatelia tiež radili rodičom, aby nedávali svoje deti do opatery vychovávateľov cudzieho pôvodu, aby si nepokazilo štýl. Taktiež rodičom, ktorí chceli mať zo syna rečníka sa odporúčalo, aby mu vybrali na učenie reči takú pestúnku, ktorá hovorí úplne čistou latinčinou. Často boli vychovávateľmi bohatých detí otroci gréckeho pôvodu. 

    V republikánskom Ríme sa charakter výchovy čiastočne mení, lebo už v počiatkoch tohto nového politického zriadenia vznikajú prvé rímske školy. Tieto školy boli súkromné a vyučovali v nich otroci gréckeho pôvodu. Prvá takáto škola (ludus) vznikla v 5. storočí p.n.l. Navštevovali ich chlapci i dievčatá od sedem do dvanásť rokov. Vyučovalo sa súkromných domoch, chrámových predsieňach. Tieto školy otvorili cestu k základnému vzdelaniu aj plebejským deťom, ktorých rodiny si nemohli dovoliť súkromných učiteľov. Školné bolo totiž nízke, rodičia ho platili vždy v polovici mesiaca. V týchto školách sa deti učili štyri základné počtové operácie, čítať a písať. V Ríme tak takmer nejestvovala negramotnosť. V školách sa často využívali fyzické tresty, časté bolo bičovanie, ktoré praktizovali učitelia gréckeho pôvodu. Školský rok sa začínal v marci a žiaci mali pravdepodobne prázdniny v najhorúcejších letných mesiacoch a v najchladnejších mesiacoch zimy. Deti do školy odchádzali v skorých ranných hodinách, po ceste sa zastavovali u pekára, aby si zaobstarali desiatu. Na obed (pradium) ich pustili domov. Mnohé deti z bohatých rodín sa však aj po vzniku základných škôl učili doma prostredníctvom hodín so súkromným učiteľom, ktorý bol často otrokom gréckeho pôvodu.  

    Medzi dvanástym a pätnástym rokom mohli navštevovať rímski chlapci druhý stupeň vzdelania, tzv. gramatické školy. Tento stupeň bol podobný ako dnešné stredné školy. Mladíci sa v ňom učili čítať a prednášať diela latinských i gréckych poetov, pričom sa dôraz kládol na správny prízvuk, výslovnosť. Osvojovali si aj poznatky z dejín umenia, filozofie, literatúry, astronómie a hudby. K vyučovaciemu procesu patrila aj telesná výchova. 

    Najvyšším stupňom vzdelania boli rétorické školy, ktoré navštevovali najmä synovia zo zámožných a patricijských rodín. V rétorických školách študovali mladíci, najmä patricijovia, po skončení gramatickej školy. Štúdium trvalo sedemnásť rokov a bolo rozdelené do troch častí. Tie zahŕňali štúdium rétoriky, filozofie, práva. Prírodné odbory sa vôbec nevyučovali. Do konca 2. storočia p.n.l. rétorické školy v Ríme neexistovali, no ovládanie umenia rečníctva bolo základným predpokladom politickej a právnickej kariéry, preto bohatí mladíci navštevovali drahé školy v Grécku. V období cisárstva sa princíp výchovy opäť mení. Školy sa rozšírili po celej ríši. Úlohou škôl však tentoraz bolo pripraviť dostatok úradníkov pre štátnu správu a tak boli poštátnené.
aj rétorské školy. Aj rodinná výchova sa čiastočne zmenila. Neboli praktizované také tvrdé tresty a násilie v rodine bolo odsudzované. Napriek školskej výchove však rodinná výchova neupadla, naďalej sa jej zabezpečenie sa považovalo za povinnosť otca. So vznikom kresťanstva a jeho šírením sa šírili myšlienky lásky a mieru, pri vyučovaní boli prví kresťanskí katechumeni milosrdní a zhovievaví. Mladíci sa síce vo vedách nevzdelávali, ale tí, ktorých zaujímali navštevovali školy rôznych filozofov. Veľký vplyv mali grécki filozofi, častokrát mladíci odchádzali k nim študovať do Grécka. 

    V prípade dievčat sa v starovekom Ríme nekládol na vzdelanie taký veľký dôraz. V zámožných rodinách získali súkromné vzdelanie. Učili sa latinskú i grécku literatúru s dôrazom na poéziu, cvičili si spev básnických skladieb v sprievode lýry. Ich výchova prebiehala najmä v rodine. Určovali ju rímske pravidlá správania a úloha ženy v spoločnosti. Dievčatá boli zvyknuté na skromnosť, poslušnosť a pradenie vlny. Pripravovali ich na rolu manželky a matky, ich budúcou úlohou bolo ,, strážiť kozub a tkať''. 

    Najmenšie deti sa hrávali s hlinenými alebo kovovými hrkálkami, hlinenými, drevenými a kostenými figúrkami zvierat. Deti s obľubou pri hrách napodobňovali život dospelých. U rímskych chlapcov boli obľúbené hry na gladiátorov a vojakov či sudcov. 

    Synovia rímskych cisárov sa samozrejme, radi hrávali na vojvodcov či cisárov a vysokých hodnostárov. Jednalo sa síce len o nevinné detské hry, no niekedy to mohlo pre nich byť nebezpečné. Rímsky historik Suetonius v diele Životopisy dvanástich cisárov, konkrétne v Nerovom životopise opísal jeden z Nerových činov takto: 

    Dievčatá sa hrávali s hlinenými bábikami, z ktorých niektoré bolo možné obliekať a ich vlasy mohli byť vytvorené zo skutočných ľudských vlasov. K bábikám existovali aj zmenšeniny kuchynských nádob. Dievčatá si zariaďovali imaginárne domy, hrali sa na domácnosť a varenie. 

    Obľube sa tešili aj kolektívne hry, napríklad púšťanie šarkana, hra s loptou či obručou. Pri hre s obručou si na obruče pripevňovali rôzne jagavé pliešky a zvončeky. 

    Často sa deti hrávali aj hru ,, medená mucha'', ktorá bola podobná dnešnej hre na slepú babu. Jedno dieťa malo zaviazané oči a popri tom, ako sa snažilo chytiť ostatných hráčov, ktorí mu uhýbali a dráždili ho dlhými palicami, kričalo: ,, Zaženiem medenú muchu!'' 

    Ďalšou hrou bola napríklad vytlieskaná žiadosť slnku, aby vyšlo spoza mrakov. Deti tiež hádzali do určeného cieľa vlhké jadierka alebo uviazali nitku na nôžku chrústa a potom ju sledovali počas jeho letu alebo sa vozili na detských vozíkoch, pričom malé deti do nich často zapriahali myši a potom usporadúvali preteky. Väčšie deti do vozíkov zapriahali psy, kozy alebo poníky. 

    Detstvo bolo u rímskych detí relatívne krátke. Dospelosť dosahovali Rimania pomerne skoro, no nebolo výnimkou, že ho skrátila smrť dieťaťa, ktoré, napriek značnej vyspelosti rímskej medicíny, mohlo zomrieť na dnes banálne ochorenia. 

    Detstvo sa u chlapcov končilo vo veku štrnásť alebo šestnásť rokov, keď si obliekli prvú tógu. Zvykom bolo, aby obetovali svoje hračky božstvám. V deň, keď si chlapec obliekol prvú tógu sa konala domáca slávnosť. Na nej symbolicky odložil purpurom obrúbenú detskú tógu a obliekol si bielu mužskú tógu. Odkladali svoj ochranný amulet – bullu, ale starostlivo si ho uchovávali aj ďalej, aby mali dôkaz slobodného pôvodu. Bohaté rodiny usporadúvali veľké slávnosti, chudobní chlapci podstúpili len základný obrad. 

    V starších časoch šestnástich rokoch mládenci odchádzali do vojska a slúžili v ňom desať rokov. Po vzniku žoldnierskej armády sa už tento zvyk nedodržiaval a kto mohol, sa vojenskej službe vyhýbal. Ženili sa vo veku, keď si obliekli prvú tógu. 

    U dievčat sa detstvo končilo svadbou. Dievčatá sa vydávali vo veku od dvanásť rokov. Pred svadbou obetovali svoje hračky božstvách, ktoré sa viazali k manželskému zväzku. Nevydávali sa z lásky, otcovia rodín svojich potomkov zasnúbili už v detstve a významnú úlohu pri tom hrala veľkosť vena nevesty a politické i sociálne pomery, nehľadeli na vôľu detí.

    Antický Rím prešiel počas svojej existencie zložitým hospodárskym i politickým vývojom, ktoré významne vplývali aj na každodenný život a výrazne vtlačili svoju stopu aj na živote rímskych detí. Nové spoločenské i politické zriadenia no i kresťanstvo prispeli svojou troškou do výchovy detí. Je len na nás, ako budeme posudzovať výchovu vtedajších Rimanov, no v tej dobe sa jednalo o vyspelú civilizáciu, ktorá vďaka systému základných škôl a školskej výchovy takmer nepoznala slovo analfabetizmus a základné štúdium bolo dopriate aj dievčatám. Detstvo v antickom Ríme malo však aj okrem týchto faktov mnoho spoločného s detstvom dnešných detí a aj to je určite dôkazom, že rímska kultúra je jedným z pevných a nemenných pilierov našej dnešnej európskej civilizácie. 

                                                                                                                                   -Evka Gracová, 2.B