Deň hôr - potreba úniku
Turistika. Tento pojem sa mi dlho spájal s nepríjemnými pocitmi dlhej namáhavej fyzickej aktivity a s tým, kedy už konečne budem v cieľovom bode. Vždy po nejakej takejto skúsenosti som si hovorila, nikdy viac. Cítila som len môj spotený chrbát, nevládala som a premýšľala nad tým, prečo som sa rozhodla ísť znovu.
U nás doma moja sestra bola vždy tá, ktorá stále chcela niekam chodiť a objavovať nové vrcholy hôr. Odjakživa bola ten „dobrodružný typ“ a stále nás niekam brávala, pretože chcela mať nejakú spoločnosť a takisto hovorila, že je to pre nás zdravé, a že: ,,to bude super“. Keby nebolo jej, asi by som sa veľmi nepravdepodobne odhodlala niekam vyjsť. Ale ja som si trávenie svojho voľného času vždy radšej predstavovala iným spôsobom. Napríklad pozeraním svojho obľúbeného seriálu, cvičením, alebo len dokončovaním povinností, ktoré som potrebovala stihnúť. Toto bolo pre mňa len trápenie, občas aj slzy a nevedela som sa dočkať konca. Ale postupom času začali pocity sily, nadšenia a radosti prevalcovávať tie negatívne. Určite to nebol jeden moment, ale pomaly som si začala uvedomovať, že sa mi na tom celom začína niečo páčiť. Pocit, že som aspoň na chvíľu mohla „uniknúť“ z tohto uponáhľaného sveta, že som urobila niečo zdravé pre moje telo a zároveň som pri tom netrpela (častokrát som totiž mala pocit, že niečo zdravé pre moje telo musí byť vždy nie úplne príjemné alebo radostné) a to, že sa mi zrazu „otvorili oči“ a uvedomila som si v akej krajine žijeme a koľko nádhery sa skrýva v našom okolí. Som si istá, že aj moja skúsenosť v Dofe a naša expedícia tomu veľmi pomohla. Boli to tri plné dni chodenia po horách. Práve zážitky z expedície sú to, čo ma láka ísť znovu a pripomenúť si tie momenty, ktoré sme aj s ostatnými mohli zažiť. Pocit toho, že ste zodpovedný sami za seba a veľmi pravdepodobne sa dostanete aj do nepredpokladaných alebo náročných situácii a tam viete veľmi dobre spoznať charakter človeka, alebo prehĺbiť vaše vzťahy ešte viac. Určitý pocit neistoty, alebo nebezpečenstva je do značnej miery dobrodružstvom a jednou z vecí, ktorú na turistike milujem. Ste postavení do iných situácii ako v „bežnom živote“ a práve nepredvídanosť spôsobuje niečo špeciálne a magické.
Medzi moje prvé zdolané hory patrí samozrejme Chopok, ktorý sa nachádza neďaleko od nás, a takisto aj jeho sused Ďumbier, na ktorom sme boli nespočetne veľakrát. Ďalšími obľúbencami sú Kriváň, Rysy, Kráľova Hoľa, hory v okolí Téryho a Zbojníckej chaty, Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy... Čo sa týka zahraničia tak jedným z favoritov bol určite výstup na Mangart, ktorý je tretím najvyšším štítom Slovinska.
Dnešná doba je uponáhľaná. Myslím, že hory sú jednou z možností ako sa odreagovať, vypnúť a sústrediť sa na niečo iné. Pre mňa je to jeden zo spôsobov ako uniknúť a vnímať len to pekné okolo. Užívať si čas s ľuďmi v daný moment a len tak byť. V súčasnosti máme stále niečo na práci. Neustále sme niečím zaneprázdnení, ale mentálne zdravie a oddych je takisto veľmi dôležitý. Myslím, že je podstatné uvedomiť si za čo môžeme byť vďační a podeliť sa o to s ostatnými.
Hory sú dar. Radosť z výhľadov, prekonávania sa, dobrodružstiev, nových výziev a výletov. Myslím si, že aj to sú dôvody prečo boli stvorené. Tak prečo ich nevyužiť?
Hory sú dar. Radosť z výhľadov, prekonávania sa, dobrodružstiev, nových výziev a výletov. Myslím si, že aj to sú dôvody prečo boli stvorené. Tak prečo ich nevyužiť?
Peťka Sochorová
0 comments