Očakávam
Kričiac o pomoc sa postupne ponáram do včerajška. A do dňa predtým. A dňa ešte predtým. Až opäť nachádzam samú seba v minulosti. Zas a znova.
Kričím o pomoc a neviem, čo je viac správne a čo nie. Čo sa považuje za morálne a čo za spoločensky neakceptovateľné. Je to čudné. Toto triedenie na protipóly, medzi ktorými ledva udržiavam balans.
Kričím o pomoc a premáha ma paranoja prítomného. Viem, že príliš premýšľam a že príliš ľahko kĺžem do žalúdka nereálnych predstáv. Klietkou sú mi tak útroby nečinnosti. Známy pocit predstieraného blahobytu.
Prítomné so sebou prináša až primnoho neistôt, čo ústi v skrate môjho vedomia. Chvíľkovými zábleskami tmy so vzdialenými hlasmi v pozadí.
Kričím o pomoc, pretože odrazu jasne vidím príčinu. Jednotlivé časy sa vždy kľukato podriaďujú času budúcemu. To, čo sa ešte nestalo sa chtiac-nechtiac stáva prioritou a ja už len splývam s valiacim sa prúdom. To, čo nemám moc vo veľkej miere ovplyvniť, tak orezáva a tvaruje aj moje terajšie dni, prichádzajúce rozhodnutia. A frustráciou zapĺňa prázdne miesta mojej mysle. A tak stratená, ideálov zbavená sa potácam vpred.
Som neschopná odpovedať na otázky prebleskujúce popred moje oči, postupne sa zahmlievajúce slzami. Spolu s predmetmi predo mnou sa tak rozteká aj moje chladné mudrovanie.
Pýtam sa, prečo?
Kvôli čomu?
Čo bude odmenou za moju snahu?
Za naplnenie očakávaní?
Bude vôbec nejaká odmena alebo ma to bude prenasledovať až na konečnú?
Ako sa stať reálnou pomocou pre kričiacich?
Pre samú seba?
Myšlienka, že skutočná záchrana pravdepodobne neexistuje ma sprevádza častejšie, ako by bolo potrebné. Zlyhávam v snahe utlmiť jej intenzitu.
Ruka sa mi automaticky pohybuje po papieri.
Prečo sa snažiť? Prečo sa snažiť? Prečo sa snažiť? Ako vyhovieť? Ako vyhovieť? Ako vyhovieť? Ako nesklamať? Ako nesklamať? Ako nesklamať? Čoho sa zachytiť? Čoho sa zachytiť? Čoho sa zachytiť?
Chripím.
V mysli sa mi však vynára jedna z tých mnohých predstáv. Pre zmenu jedno z mojich očakávaní. Čiernobiela fotografia s dátumom, ktorý sa ešte nestal. Deň, ktorý sme ešte neprežili. Číslo, ktoré sme v kalendári ešte nepreškrtli a ktorého presnosť ešte ani ja sama nepoznám. Číslo, ktoré so sebou prináša grécke mýty znejúce neznámou izbou. Korok namočený v červenej. Dym stúpajúci zo vzdialeného balkónu. Teplo tiel pod paplónom. Nekonečný pocit odpútanosti od reality. Život v zdanlivej halucinácii. Odopnuté hodinky pod vankúšom a chladnúce cestoviny na stole. Neschopnosť nájsť správnu cestu aj napriek dennému svetlu a značeniam. Zámernú ľahostajnosť. Nazeranie poza roh a smiech počas primitívnych radovánok.
Zaspávam tak s pocitom, že toto je súčasť toho, čo bude. Možno je to úlomok fantázie, chvíľkové zahorenie chorľavej naivity. Avšak takej, čo ma poháňa vpred, ako bič ženie zapriahnuté kone. A ja tak, aj keď možno na moment, žijem v tlejúcej ilúzii.
Očakávam v eufórii.
Dorota Záskalanová
0 comments