Fénix: humans of evg

Soňa Stankovičová je študentkou anglickej sekcie a predsedníčkou Žiackej školskej rady na Evanjelickom gymnáziu. Chceme priblížiť je pohľad na tému tohto mesiaca: Súdržnosť, a tak sme jej položili pár otázok.

Čo pre teba znamená súdržnosť?

Pre mňa je to určite vernosť a dôvera. Súdržnosť je dôležitá či už v priateľstve alebo v rodine. Každý z nás jednoducho potrebuje mať okolo seba ľudí, ktorým môže dôverovať, cítiť ich podporu a ktorých môže požiadať o pomoc.

Opísala by si samú seba ako súdržného človeka?

Úprimne, asi áno. Pokúšam sa byť k ľudom milá a pomáhať im. Snažím sa byť iniciatívna v rôznych oblastiach ako napríklad v projekte DOfE, cez ktorý navštevujem autistické centrum v Banskej Bystrici. Usilujem sa pomáhať znevýhodneným deťom a som rada, že vďaka tejto skúsenosti si dokážem viac vážiť ľudí okolo seba.

Vedela by si, ako predsedníčka školskej rady, popísať súdržnosť na našej škole?
Na našej škole je to trošku náročné, najmä cez aktuálne obdobie dištančného vzdelávania. Veľmi veľa žiakov, v rámci ale aj mimo ŽŠR, je iniciatívnych a šikovných, ale práca online nie je veľmi efektívna. Ako ŽŠR sa snažíme spríjemniť strávený čas v skole. Prostredníctvom špeciálnych dní, vianočných večierkov, valentínskej pošty a rôznych iných aktivít si upevňujeme vzťahy so žiakmi aj z iných tried. Tým, že sme malá škola je atmosféra aktivít viac komorná a pozná sa takmer sa každý s každým. Preto si myslím, že súdržnosť na našej škole je vo veľkej miere rozšírená.

Blížiace sa vianočné sviatky pre nás všetkých znamenajú veľa. Aké hodnoty si nastavuješ počas tohto obdobia ty?
Pre mňa sú Vianoce o tom, že trávime čas so svojou rodinou. Myslím si, že Vianoce by nemali byť o drahých darčekoch a haldách jedál. Buďme vďační za to, čo mame a tešme sa, že tieto sviatky radosti a pokoja môžeme tráviť so svojimi najbližšími.

- Júlia Kevélyová

No comments

Keď začína nový týždeň, snažím sa myslieť
len na to, že o pár dní bude piatok a ja si
budem môcť, konečne „vyložiť nohy na stôl"
a užiť si rodinnú idylku. Avšak už v nedeľu
poobede začínam mať depresiu z pondelku.
Stále si vravím, že je nefér mať tak málo
voľna. Naozaj nefér, tri dni by boli optimum.
Keď sa už ale schyľuje k milovanému víkendu,
beriem do ruky kalendár a plánujem rôzne
outdoorové aktivity. Turistika, lyžovanie,
kúpanie, opekačky či chaty s kamošmi. To všetko je skvelé, ale aj tak najradšej chodím vonku. Slnko, štebot vtákov, tichý les alebo čistá modrá obloha bez oblakov. Tak málo stačí ku šťastiu. Do prírody chodím hlavne kvôli oddychu. Kvôli odpútaniu sa od všetkých čiernych obrazoviek. Soboty a nedele rada trávim s rodinou a kamošmi. Pracovné záležitosti idú bokom a vždy sa ich snažím úplne vypustiť z hlavy. Keď je počasie vhodné na „domakvas“, tak upratujem. Môžem ale zodpovedne prehlásiť, že otrokom domácnosti určite nie som. V inom prípade sa snažím pretvárať nejaké handry, šijem alebo čítam. S mojim mužom a synom si často zvykneme pozrieť nejaký film alebo hráme hry, či už na playku alebo aj spoločenské. Najradšej mám hlavne obdobie jari a leta, pretože sa dá prakticky stále byť vonku a slnko nezapadá o štvrtej poobede. Veru niet nad opekačky s mojimi chalanmi a kamošmi, či denné výlety na Ružinú. Niekedy mám pocit, že na lúke by som dokázala aj žiť. Keď už ale treba čeliť pondelku, často krát sa mi cnie. Niežeby som svoju prácu nemilovala, ale tá príprava je niekedy strašne na nervy záležitosť. Jediné šťastie je to, že skoro každý deň chodím autobusom. Trvá to takmer dve hodiny, takže celú prípravu stíham po ceste, dokonca aj opravu písomiek. Keď je však toho viac, nemysli si, že to robím tak akoby sa malo- v kľude. Vždy si to, samozrejme, nechám na poslednú chvíľu a makám v nedeľu večer pod časovým nátlakom. Asi rovnako ako aj vy študenti. Napríklad teraz, keď sa blížilo k trištvrte ročnej porade, som si celkom dlho posedela pri edupage a vyklikávala dochádzku. Naozaj je to niekedy na nervy.

- Terka Dominiková

No comments

Nemyslím si že po smrti nič nie je, pretože mi príde absurdné, že by všetky naše pocity, zmýšľanie a vnímanie boli len tak. Neverím v Boha ale určite verím v nejaký posmrtný život, vyššiu moc a aj v osud. Možno naša duša alebo energia zostane s ľuďmi s ktorými sme boli tu na Zemi. Nemyslím si, že po smrti nič nie je, takže smrti ako takej sa nebojím. 
Ak sa niečoho bojím, tak je to odmietnutie. Strach, že sa niekomu otvorím, nebude sa mu to páčiť a odsúdi ma.
...Vlani som začala hrať na klavíri. Rada čítam, mám rada poéziu, niekedy aj píšem. Mám staršiu sestru, ktorá tetuje. Aj ja mám jedno tetovanie. Samozrejme mám rada hudbu, rada fotím, cestujem, ale tiež pečiem a varím. Mám veľmi rada zvieratá, aj doma máme dve mačky a psa.
Keď som robila tento rozhovor, dostala som otázku, či sa zaujímam o politiku. Môj názor je, že každý by sa mal zaujímať o to, čo sa v jeho štáte deje. Hlavne čo sa týka nás mladých, veď nám ide o budúcnosť. Nevedomosť nie je dobrá a nemôžeme si len prevziať názor od svojich rodičov.
Do budúcna by som sa možno chcela zapojiť do niečoho, čo sa týka politiky, ale bijú sa vo mne dve stránky. Na jednej strane áno ale na druhej obava či niečo zmením, alebo či sa nestanem takou, akými sú Slovenskí politici. Samozrejme, že sa o to zaujímam, pretože situácia je aká je. Druhou najsilnejšou stranou sú neonacisti, ktorí šíria nenávisť a aj keď rešpektujem každého názor, nesúhlasím s odsudzovaním kvôli tomu, že je niekto iný, alebo sa nejako vymyká.
...Po škole by som chcela žiť nejaký čas vonku. Najradšej možno Francúzsko alebo Maďarsko. Napríklad Budapešť, tú mám veľmi rada. Keď sa stanú na Slovensku nejaké zmeny a bude sa tu dať žiť lepšie, tak by som sa možno rada vrátila. Ale uvidíme, čo prinesie život. Prihlášku som si dala na nutričného terapeuta na Karlovej univerzite v Prahe a tri do Dánska.
Na EVG som spoznala fajn ľudí, za čo som vďačná. No na našej škole máme veľmi veľa voľna, čo je na jednej strane super, ale na druhej by som niekedy radšej zostala dlhšie v škole a učila sa viacej, aby som toho nemala doma tak veľa. Nie len u nás, ale celkovo na Slovensku sa učíme kvantá učiva a z toho ide človeku prasknúť hlava. Zmena vo výučbe by určite nastať mala.

-Klára Záskalanová

No comments

Q: What was it like growing up in London?

A: Growing up in London in the 70s and early 80s was very stimulating. People communicated much more than these days and we were always outside in the street running, playing and trying different things.

Q: Did you like your secondary school?

A: Yes and no...it started well, but changed a lot after long teacher’s strike in my second year. After the strike, the teachers stopped doing after-school activities like sport and school-trips. But I had some very close friends and a couple of really dedicated, caring teachers, so these factors made a massive difference.

Q: Were you a good student?

A: Well, it depends on what you call ‘a good student’. The biggest difference between English schools and Slovak schools is that we aren't expected to be good at everything. We are allowed to focus more on the subjects that we like. So, yes, for my parents and teachers, I was an ok student but in reality, the general standard at my school was low. English, music, and sport was my ‘thing’ and that was what mattered to me the most. If I was not good at Maths, Chemistry, and Physics, then it was not the end of the world...

Q: Did you have any hobbies?

Yes, a couple of long-term ones. First, I started break-dancing with my friends on the street and in clubs when I was 12. We did some shows in London and were on the TV a couple of times but then there were some problems and my dad said ‘no more street-dance!’. After that, I started playing badminton intensively for a few years and got into the national team for my age-group, but then I badly injured my knee and I had to stop training.

Q: What university did you attend?

A: Not a very good one, to be honest. It was in Chichester, a town about 100km south of London and it had a strange, long name that I can't remember at this moment...I would have to find my certificate and check it! Many of the universities at that time were not as special as foreign students might think. My school-leaving marks were not so great, so I had to choose one of these ‘not so special’ universities.

Q: After graduation what jobs did you do?

A: Certainly, nothing connected to my studies! A did several different things. I worked in

factories, loaded lorries, tried night-shifts. In the end, I paid my rent by washing

dishes in restaurants. It wasn&#39;t easy but was not as boring as it sounds and there

were always some friendly people around to get to know. In one of the restaurants

they asked me to train as a chef but I said no. Washing the dishes was enough for

me! I lived like this until I was 26.

Q: Were you a teacher in England?

A: From 26-30 years of age I traveled around Europe and then lived in Barcelona for 3years. I taught in Barcelona for a couple of years but came back to London when I was 30 for family reasons. Then, yes, I started teaching in London, and I continued for 4 years doing that.

Q: How did you get to Slovakia?

A: My wife is Slovak. We met in London in 2000 and we got married in 2002. We decided to come to Slovakia in 2007 to be with her family and try living here.

Q: What do your family and friends back in London think about Slovakia?

A: That is an interesting question! When I first came here people in London did not know much about Slovakia at all really. But nowadays, many Slovaks are living and working in London who have built a good reputation as hard-working, intelligent people. So, when I tell my family and friends that Slovakia is a fascinating country, they take my words more seriously than before.

Q: How long have you been living in Slovakia?

A: Approximately 9 years.

Q: Do you think there are some differences between schools in London and Slovak schools?

A: Of course. Many. But the biggest difference is what I said earlier: that Slovak school children are expected to be good at everything and in London, we are expected to be good at just a few things. We specialize more in the subjects we enjoy. But I must say, that the school system in Slovakia is impressive and it produces some excellent students.

Q: What do you like to do in your free time?

A: Spend quality time with my wife. We are both teachers, so we both work a lot of hours and do not have a lot of free time but when we do get time then we like to travel somewhere together. And if we are too tired then we just chill-out and be lazy, talking, reading, listening to music, all the usual things.

Q: Do you have any favourite movies or bands? 

A: I do not go to the cinema often and my wife and I like to watch documentaries on YouTube if we feel like watching something. As far as music is concerned...I enjoy anything I like the sound of. At the moment I am listening to a lot of Radiohead, Aphex Twin, and some old Depeche Mode stuff.

No comments

Vyhľadávanie

Chceš sa k nám pridať? Napíš nám.

sleduj EVG