Ostanú tvrdé zimy a zasnežené Vianoce len ako miznúcou spomienkou na moje detstvo? Keď som po zotmení vybehla na kopec vedľa domu, so smiechom sa spúšťala na sánkach a biely sneh odrážal žiaru nočnej oblohy všade navôkol, zažijem to ešte niekedy? Každý december si želám, aby prišiel na Vianoce sneh. Aby som ho mohla pozorovať z môjho obloku pri teplej šálke čaju, aby som mohla v noci zaspávať s tichou piesňou snehových vločiek. No kdeže je ten sniežik? 

    Všetci mi vravia, že príde v januári, určite, veď predsa nikdy nebýval sneh na Vianoce - určite? 

Ja si pamätám inak.

    Pamätám si, že zimy bývali dlhšie. A pamätám si aj ako ľudia zahadzovali rukami pri spomenutí globálneho otepľovania. "Nie sú dostatočné dôkazy" alebo "to je ešte veľmi ďaleká budúcnosť". Určite?

    A ľudia zahadzujú rukami naďalej. Možno to je len veľmi subjektívny uhoľ pohľadu, ale akoby to bola naša superschopnosť, zahadzovať rukami. Ako bolo tak bude, no nie?

    A kým sa deti nemajú pomaly kde sánkovať, naši milovaní hodnostári zatiaľ riešia len sniežik čo si fúkajú do nosa. Nie je však dôvod pre pasívnu agresiu. 

    Predsa zodopovednosť za miznúce vločky a roztápajúce sa ľady nesieme všetci do jedného. 

A táto zodpovednosť pramení v najmenších rozhodnutiach, ktoré robíme každý deň. 

Sáčky, do ktorých si vhodíme pomaranče v obchode. Poháriky, do ktorých si dáme spraviť kávu na pumpe. Techniku, ktorú vymieňame každý rok za novšiu a novšiu a lepšiu a výkonnejšiu a potrebnejšiu...

    Možno by stačilo vymeniť sáčky za rozum, poháriky sa rozvážnosť a nový mobil za udržateľnosť. A síce by to nestačilo na navrátenie bielych Vianoc, ale možno by to stačilo na to, aby sme sniežik ešte niekedy pocítili na vlastných dlaniach.

Pod stromček som si želala aby sme všetci začali trochu rozmýšľať.

Čo bude moje novoročné predsavzatie?

- Kristína Nemcová