Už od detstva nás nabádajú kresliť obrázky, tancovať, modelovať, spievať na besiedkach, využívať na vyjadrenie samých seba rôzne materiály alebo osvojiť si písané písmo. Snažia sa “nakopnúť” našu kreativitu. Dohliadnuť na to, aby sa naša osobnosť správne vyvíjala. A to všetko prostredníctvom umenia. Dospelí sa často snažia upokojiť svoje deti tým, že ich posadia za stôl, položia pred nich pastelky, omaľovánky alebo čistý papier a povedia: ,,Kresli si.” Už tam, v počiatkoch našich životov, možno hľadať vplyv umenia na ľudskú psychiku. Deti sa začnú sústrediť na jednotlivé línie a plochy, zastavia pochod svojich myšlienok, jemne pri pohyboch malej ruky vyplazia jazyk a utíšia sa. Jednoduché a účinné. Postupom času, ako deti rastú, však táto metóda prestáva fungovať. Čarbať si na papier, tancovať vnucované kroky, “packať” si hlinu im viac nestačí, začínajú si všímať svoju nedokonalosť, strácajú motiváciu a farby či naučené pohyby pre nich pomaly prestávajú predstavovať niečo esenciálne. Mnoho rodičov je často zúfalých, jednoducho si povedia ,,nuž, moje dieťa nie je umelec” a pred deti radšej položia nový mobil, viac na deti v oblasti kreativity netlačia. Ak sa dieťa k umeniu počas dospievania nedostane znova samo, kontakt s ním môže byť už navždy prerušený. Okrem väčšiny škôlok, základných umeleckých škôl a niektorých súkromných škôl, totiž bežné štátne základné školy rozvíjaniu kreativity a vzťahu k umeniu veľkú pozornosť nevenujú. Jediné, čo si dieťa spája s umením, je nakoniec hodina výtvarnej alebo hudobnej výchovy, ktorá však, ak je učená nesprávnym prístupom alebo nedostatočne kvalifikovaným pedagógom, môže spôsobiť, že dieťa si dokonca voči umeniu postupne vybuduje odpor. Rovnako je to napríklad s mojím 11-ročným bratom. Mám pocit, že nikdy som ho nepočula povedať o výtvarnej alebo hudobnej niečo pozitívne, nikdy neprišiel s tým, že sa na týchto hodinách naučil niečo nové. Práve naopak. Sťažoval sa na nútený spev pred celou triedou, zlú známku za akvarelový obrázok, čo mne samej príde absurdné. Každé dieťa si totiž interpretuje zadanú tému inak, každé má iný štýl alebo si ho len buduje a nikto nemôže povedať, že toto dielo je menejhodnotné ako druhé či hodnotiť prácu dieťaťa ako nedostatočnú, zle vyhotovenú. Aké množstvo potenciálnych umelcov sme takýmto spôsobom stratili a nevedome zabránili rozvíjaniu ich talentov? Koľko učiteľov alebo rodičov si radšej odfrklo, že ich dieťa si stále len čarbe alebo číta namiesto toho, aby v tom dieťa ešte viac podporovali? Alebo koľko detí vďaka tomuto prístupu stratilo úplný záujem viac umelecky tvoriť? Veď je pochopiteľné, že s narastajúcou kritikou okolia, človek stratí motiváciu veľmi rýchlo.

    Nevravím, že takto je to vo všetkých prípadoch. Mnoho detí nachádza podporu v umení už odmala. Rovnako netvrdím, že každé dieťa má v sebe budúcu kariéru umelca, nie. No každý z nás má na umenie právo a každý z nás má v sebe umelecké prvky. Či už povšimnuteľné alebo nie. Sú, samozrejme, aj takí, ktorí prirodzene nepociťujú zápal pre umenie a je to absolútne v poriadku. No ktovie ako by to bolo, keby aj oni boli počas svojho dospievania naďalej vedení ku kreativite a detailnejšiemu všímaniu si maličkostí?

    Ako rastieme, môžeme mať dokonca pocit, že nás od umenia odhovárajú. Zákaz rodičov pokračovať na strednú umeleckú školu je veľmi častým fenoménom. Popri našom dospievaní, umenie postupne splýva s okolím a s vecami, ktoré pre nás prestávajú predstavovať niečo, čo je v našom živote esenciálne, bez čoho nemôžeme žiť. Opak je však pravdou. Je istá možnosť, pre ktorú nás chcú “ochrániť” pred hlbším ponorením sa do sveta bez čísel, chemických vzorcov či názvov kostí v tele. Predsa len, zanietení umelci sú často vnímaní ako tí krehkejší alebo tí so zlým mentálnym zdravím (presne ako som si aj ja spájala umenie s umelcami uvedenými na začiatku). Ostáva totiž faktom, že ľudia so zmyslom pre umenie si všímajú aj veci, ktoré na prvý pohľad nevidno, dokážu sa ich emocionálne dotknúť aj všedné veci, či už v dobrom alebo zlom, zameriavajú sa viac na svoje pocity, pretože práve tie sú podstatou a kľúčom k ich tvorbe, a preto je pre nich ľahké byť niekedy týmito pocitmi zmietaní a nemať ich pod kontrolou. Nejeden umelec sa nedokázal istým vyostreným pocitom ubrániť. Často to skončilo práve jeho zániku. Možno práve pred týmto sa nás snažia ochrániť. No umenie koniec-koncov nie je dôvod, prečo je niekedy jedinec schopný siahnuť si na svoje zdravie či dokonca život. Samotná osobnosť a celkový stav ľudskej psychiky je pôvodcom. Umenie toto všetko len sprevádza. Niekedy vylieči ľudskú dušu a inokedy ju ešte viac naštrbí. 

A tak sa vynára otázka: V čom je umenie skutočne prospešné v živote človeka?

Bod, ku ktorému sa snažím dostať je, že deťom by nemalo byť umenie prezentované len skrz “typickú a nudnú” hodinu výtvarnej alebo hudobnej. Mali by im byť ukazované nové a nové formy umenia, umenie, s ktorým sa stretávame každý deň a umenie, ktoré si sami môžeme vyskúšať. Mali by pochopiť, že neslúži len na snaženie sa dobyť svet so svojou tvorbou, na vypredávanie koncertných hál či galérií, ale na porozumenie, že oblasti umenia nám poskytujú možnosť vyjadriť svoj názor, zbaviť sa zlých myšlienok, na chvíľu ,,vypnúť” a sústrediť sa len na noty, farby, materiály či tanečné kroky. Umenie totiž so sebou prináša istú ,,harmóniu duše” a nie je spravodlivé, aby bola niekomu odopretá. V školách je potrebné deťom vysvetliť, že ako budú dospievať, budú čoraz viac vystavené stresu, ktorý môže byť často až nebezpečný, budú vystavené krutej pravde každodenného sveta a jeho fungovania, a je veľmi dôležité, aby človek v ťažkých chvíľach bol schopný nájsť si niečo, pri čom na chvíľu zabudne alebo naopak vypustí zlú energiu zámerne von. Práve toto umenie poskytuje. Útechu. 

,,Umenie z nás zmýva prach každodenného života.” Picasso

ARTETERAPIA

    Arteterapia je špecifická oblasť psychoterapie, ktorá sa zameriava na rozvoj kreativity, vyjadrenie emócií, alebo dokonca na zlepšenie ako psychického, tak aj fyzického zdravia jedinca. Čo sa týka Slovenska, štatút ,,arteterapeuta” nie je jasne daný a definovaný, no čo sa týka psychologických postupov, zahŕňajúcich umenie, tie u nás zastúpené sú. Psychológovia bežne používajú metódy zahŕňajúce umenie (napríklad kresba alebo len práca s farbami a ich vnímanie) na bližšie spoznanie pocitov a emocionálneho stavu svojho klienta. Človek má totiž tendenciu prejaviť svoje skutočné myšlienky prostredníctvom tejto metódy aj bez toho, aby si to priamo uvedomoval. Avšak na to, aby ste si mohli vyskúšať arteterapiu, vôbec nemusíte navštevovať psychológa. Princíp samotnej terapie je veľmi jednoduchý a nie je presne definovaný. Každému totiž prospieva niečo úplne iné. Sú ľudia, ktorí až tak nenachádzajú spomínanú ,,útechu” vo fyzických aktivitách, preto od nich nemožno očakávať, že si budú sami pre seba tancovať, no prídu si na svoje v kreslení, maľovaní, hudbe, písaní či modelovaní. A zase naopak. Niekto si možno len spieva v sprche a tak má aspoň chvíľu pocit, že je od svojich každodenných povinností oslobodený. 

    Cieľom bežnej arteterapie je uvoľnenie napätia ako v mysli, tak aj na tele. Je osobitne na každom, aký druh umenia si vyberie a ako dlho sa tejto činnosti bude venovať. Niekto sa do svojej umeleckej ,,práce” dokáže ponoriť aj na niekoľko hodín, niekomu stačí 10 minút. Pre našu myseľ je však veľmi dôležité, oddýchnuť si aspoň párkrát za týždeň. Ako som spomínala, možností je veľa: písanie (nemusí ísť hneď o román, stačí si občas vyložiť svoje myšlienky na papier a máte pocit, že viac nie sú len vo vašej hlave), maľovanie (práca s farbami má na našu myseľ dobrý vplyv a rozvíja našu kreativitu, existuje mnoho techník a tak nemusí ísť hneď o olejomaľbu), tvorenie koláží (rozvoj kreativity a istým spôsobom aj kritické myslenie ide s kolážami ruka v ruke), tancovanie (nemusí ísť hneď o celé choreografie, stačí pár minút poskakovania na hudbu, ktorú si sami vyberiete), hudba (či už hranie na hudobný nástroj, skladanie piesní či karaoke), modelovanie (občas môže byť prospešné stať sa na chvíľu znova dieťaťom, znovu si zašpiniť dlane a stať sa “stvoriteľom”), čítanie (občas, keď nevieme utiecť pred vlastnými myšlienkami, môže byť prospešné začítať sa do myšlienok a príbehov niekoho iného) či kresba, fotografia, vyšívanie, varenie a pečenie... je to len na vás.

    Umenie bolo stvorené pre ľudské potešenie, nie aby sme sa ním obmedzovali. Aj pre mňa je miestami ťažké nenechať sa demotivovať úspechmi a prácou ľudí v mojom okolí, no pre niekoho je umenie rozhodnutím pre životnú cestu, a preto sa k nemu stavia inak a možno vážnejšie. To však nemení nič na fakte, že cez umenie sa človek dokáže odreagovať, dostať sa do tzv. ,,flow” stavu (z angl. ,,splynutia s činnosťou”). Tento stav sa dokáže vyrovnať stavu meditačnému, a preto treba k umeniu pristupovať ako k činnosti, ktorá nás má napĺňať a možno nás doslova “prinútiť” na chvíľu utiecť pred každodennou realitou a našou zaužívanou rutinou.

-Dorka Záskalanová