Súdržnosť včerajška
Pani Vieru Šimkovičovú poznám už od môjho detstva. Vedie detský folklórny súbor v Očovej, ktorý som navštevovala, bola učiteľkou na základnej škole a taktiež bola aj organizátorkou množstva podujatí u nás v Očovej. To práve ona ma naučila, aké krásne a vzácne tradície či zvyky máme tu doma na Slovensku. Vždy nám prízvukovala, aby sme sa pri tanci usmievali. Bolo to kvôli tomu, že chcela, aby sme celému svetu s nadšením ukázali, ako veľmi sme pyšní na slovenský folklór. Pani Viera Šimkovičová je veľmi pokorná, milá osoba, ktorú si vážim a som veľmi rada, že môžem písať práve o nej.
Pri našom poslednom stretnutí sme sa rozprávali o Vianociach. Nie však o takých, ako ich poznáme dnes. V spomienkach opisuje, ako sa za jej mladosti schádzali ľudia počas sviatkov, všetci držali spolu a Vianoce boli naozaj o láske, radosti a pokoji. Bolo to úplne iné, ako je to dnes, a preto by som vám veľmi rada v slovách pani Viery Šimkovičovej priblížila, čo boli Vianoce pre ňu.
„Pamätám si na to akoby to bolo včera...
Všetko to začínalo už na Ondreja. Každé dievča vtedy chcelo zistiť, koho bude mať za muža. Keď som ja bola mladá, tak ako ty Terka, chodila som na strednú pedagogickú školu do Rimavskej Soboty. Okolo internátu sme mali veľký drevený plot. My, ako dievčence, sme sa každý rok na Ondreja podvečer vytratili z izieb a chodili triasť plotom. No problém bol ten, že si nemohla do rána povedať ani slova, pretože sa ti tvoje prianie nesplní. Avšak, samozrejme, keď nás videla pani vychovávateľka a prišla ku nám na izbu, bolo veľmi ťažké byť ticho. Len sme sa zakryté chichotali pod perinou, kým sa nás ona vypytovala na to, kde sme boli a čo sme to stvárali. Po Ondrejovi prišli Lucie. S dievčatami sme si varievali halušky, do ktorých sme schovali lístky s menami chlapcov. Pamätám si, ako sme všetky stáli okolo hrnca a len netrpezlivo čakali, ktorá haluška vypláva na povrch ako prvá. Na tie roky veľmi rada spomínam...
U nás doma nesmel nikdy chýbať na stole adventný veniec. Sviečky ale vyzerali inak, ako je to dnes. Vždy boli tri fialové a jedna ružová. Každá sviečka mala svoj názov a význam. Prvá bola fialová a znamenala zvestovanie alebo teda proroctvo. Druhá bola tiež fialová, ale tá bola betlehemská, predstavovala jasličky. Tretia už bola ružová. Vtedy rodičia učili svoje deti koledy, aby boli pripravení na koniec adventu. Posledná fialová sviečka znamenala mier a pokoj. Každú nedeľu sme chodili aj do kostola. Ku tomu sa viaže tiež jeden pekný zvyk. Od začiatku adventu si dievčatá každú nedeľu zahrýzali do jablka. Len tak zuby otlačili. No a potom, na poslednú nedeľu, jablko hodili na ulicu a po kostole čakali na muža, ktorý si to jablko všimne ako prvý. Jeho meno malo byť menom tvojho budúceho muža. Dnes kebyže hádžeš obhryzené jablko na ulicu, tak by ľudia len tak po tebe pozerali, všakže?
Štedrý večer bol vždy najkrajší. Vianočný stromček nám visel zo stropných rámov a bol akurát tak nad stôl. Okolo nôh stola bola reťaz, ktorá znamenala silnú a súdržnú rodinu. Na štedrovečernom stole nesmel chýbať chlieb, cesnak, med a ani oblátky. Pod bochník chleba sme dávali peniaze, aby sme boli bohatí. Zvieratkám sme chodievali robiť cesnakom krížik na chliev, aby aj oni boli zdravé. Po večery sa vždy išlo ku susedom alebo k blízkej rodine. Najkrajšie spomienky mám na to, ako sme s kamarátkami chodievali spievať koledy pod obloky. Pôvodne chodili takto len cigánky, až potom neskôr my. Na Vianoce totižto nikomu nezáležalo na tom, či si katolík alebo evanjelik, akej farby máš kožu či vlasy, v čo veríš alebo odkiaľ si. Všetci boli k sebe priateľskí a pre každého boli dvere otvorené. Jediní, ktorých sa každý bál, boli Kubovia. U nás na Kokave sme ich volali aj Berdovia. Chodili v skupinke s betlehemcami, spievali koledy a jedli všetko, čo im kto nabalil. Berdovia boli ale vždy tí, čo robili najväčšiu zlobu. Vieš, dievčatá, keď chodili koledovať, tak sa vždy „vyštafírovali´“ no a potom sa za nimi betlehemci len obzerali (pozn. autorky: Pani Šimkovičová sa pri tejto vete úprimne a veľmi milo smiala). Raz nás dokonca aj pán farár po kostole vyhrešil a povedal, že nás nabudúce už nepustí dnu, pretože sme kvôli Kubom strašne pišťali. Ja som sa ich vždy strašne bála. Raz ma tak kolegovia vystrašili, že som dokonca na zástavke zabudla vianočný stromček, ktorý som mala doniesť domov.
Ako som ostala bývať v Očovej, všetky tieto zvyky pominuli. Samozrejme, že betlehemci boli aj tu, tak isto aj vianočné jarmoky a všetky štedrovečerné zvyky. No nebolo to až také, ako kedysi u nás doma na Kokave. A ak si to mám porovnať s dneškom, tak mi je, Terka, úprimne ľúto. Všetci sa len niekam ponáhľajú. Dokonca ešte aj teraz, keď je ten lockdown. Ľudia by mali na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa nad tým, o čom Vianoce naozaj sú...“
-Terka Dominiková
- ilustrácia; Vera Perecárová
0 comments