,,Snívam o svojej maľbe a potom maľujem svoj sen.‘‘
Ako názov tejto recenzie na knihu Smäd po živote od amerického spisovateľa Irvinga Stona som si vybrala citát hlavnej postavy tejto zaujímavej publikácie. Tento výrok patrí geniálnemu postimpresionistickému umelcovi holandského pôvodu, ktorý za svoj krátky, no plodný život zanechal ľudstvu diela plné žiarivých malieb a pocitov. V tejto jeho myšlienke je podľa mňa vystihnutá celá publikácia, teda celý jeho umelecký život. A je v ňom aj ukrytý kľúč k tomu, prečo sú jeho diela dodnes výnimočné. Vincent van Gogh.
Kniha Smäd po živote je beletristickou biografiou života Vincenta van Gogha. Práve Irving Stone je považovaný za zakladateľa tohto literárneho žánru. Hoci Irving Stone napísal množstvo titulov podobného charakteru, práve Smäd po živote zožal najväčšiu popularitu, hoci sa jedná o autorov debut. Popularita je opodstatnená, keďže autor čerpal z maliarových a iných denníkov, rozhovorov s van Goghovými súčasníkmi, zachovanej korešpondencie a dobových dokumentov. Materiály zbieral celý jeden rok v Európe. A pritom bol primárnym motívom napísania knihy hlboký pozitívny dojem z van Goghových obrazov. Román sa síce teší veľkej popularite, ale na začiatku autorovi odmietli rukopis desaťkrát, kým ho roku 1934 vydali v New Yorku.
Kniha je členená na predhovor- Londýn a osem kníh – Londýn, Borinage, Etten, Haag, Neuen, Paríž, Saint – Rémy a Auvers. Sú pomenované podľa miest, na ktorých maliar žil, tvoril. Tak, ako sa hlavný hrdina sťahuje na iné miesto, čitateľ začína čítať novú kapitolu, nesúcu názov maliarovho nového bydliska. V každej knihe sa udeje čosi struhúce, čo výrazne ovplyvní maliarov ďalší život.
V Londýne sa vyrovnáva s odmietnutím Ursuly, ktorú miluje a opúšťa prácu predavača obrazov v rodinnej korporácii. Po štúdiu teológie v Holandsku sa stáva sa evanjelickým kňazom v chudobnej baníckej dedine Borinage, kde prestáva veriť v Boha, pretože neverí, že Boh dopustí takú strašnú biedu a utrpenie ľudí. Práve tu objavuje svoju vášeň pre kresbu. Doma v Ettene sa zlepšuje v kresbe a objavuje neľahkú úlohu umelca. Po presťahovaní sa do Haagu zisťuje, že používa osobitný štýl, odlišný od tmavých malieb vtedajšieho holandského romantizmu, ktoré vtedy ,,leteli‘‘. Tiež sa tu sa zaľúbi do ženy, Christine, ktorá ho miluje, ale nie vrúcne. V Neuene, kde navštívi rodičov zažije ľúbostnú aféru, ktorú nezavinil a prvýkrát ho miluje žena, Margot. Ich láske však jej rodina nepraje, preto Margot spácha samovraždu. V Paríži sa zoznamuje s impresionistami a pointilistami, ako aj postimpresionistami a učí sa od nich technikám, ktorými je unesený. Jeho najlepším priateľom sa stáva postimpresionista Paul Gauguin. Vincent stále hľadá svoj štýl, a napokon ho nájde. Je to jeho jeho jedno najúspešnjších období umeleckého života.
Z Paríža sa sťahuje do žltého domu v Provensalsku – do Arles, kde zažíva najlepšie obdobie svojho života. Po Gauginovej návšteve a ich následnej hádke si Vincent v smútku odreže ucho. Neskôr sa jeho psychické zdravie zhorší natoľko, že ho odvezú do blázinca v Saint- Rémach, kde po miernom zlepšení maľuje. Po čase ho premiestnia do Auvers, kde sa oňho stará doktor Gachet. Aj napriek podporovaniu doktora v maľovaní a jeho starostlivosti Vincent spácha vo veku 35 rokov samovraždu. Bol pochovaný v Auvers. Okolo hrobu vysadili slnečnice, Vincentove obľúbené kvety. O niekoľko mesiacov umiera aj jeho brat Theo, ktorý ho celý život psychicky i finančne podporoval a pochovajú ho vedľa Vincenta v Auvers.
Kniha je písaná pútavým jazykom a je veľmi strhujúca. Urobila na mňa veľmi pozitívny dojem. Spolu s Vincentom van Goghom zažíva čitateľ celou dušou jeho vzlety i pády a spolu s ním zažíva život, ktorý bol naozaj smädom po živote. Čitateľ cíti páliace slnko Provensalska, arómu farieb a šum rušných ulíc, bičujúcu brízu, vidí žiarivú farbu absintu, citrusov na konári, tmavé hory terrilu. Vidí pred očami celé prostredie dokonale vďaka zaujímavým a skvelým opisom autora.
Autor nepoužíva siahodlhé opisy, ktoré sú niekedy nudné, ale rozvrstvil ich rovnomerne po celej knihe. Sú naozaj pozoruhodné, hlavne pri opisoch krajiny v druhej polovici knihy. Zdá sa, ako by sme sa pozerali na svet očami impresionistu, očami Vincenta van Gogha. Autor sa nesústredí na predmety, ale na opis vetra, slnka a opisuje najmä farebné odtiene prostredia – takže hlavne ak je opísané prostredie, ktoré namaľoval maliar na obraze, korešponduje s ním. Tiež ma fascinovali zaujímavé prirovnania a epitetá, použité v opisoch, napr. ,,slnko na nej vypálilo zmätenú mozaiku.‘‘ Zaujímavá je tiež gradácia opisov – v Borinage je opísané pochmúrne prostredie háld terrilu, v Haagu ide o živšie opisy. V Paríži a najmä v Arles, kde maliar zažíval najkrajšie obdobie umeleckého života, sú opisy slnečné, živé. V blázinci v Saint- Rémach a Auvers sú opisy posmutnejšie, nie také živé a je ich málo. Opisy korešpondujú s aktuálnym stavom psychiky hlavného hrdinu.
Vincent van Gogh bol silnou a vytrvalou osobnosťou. Počas celého života hľadá svoj spôsob maľby. Už od prvých kresieb v Borinage z nich cítiť život, dušu. Nechce sa stať radovým umelcom tmavého romantizmu, ktorý dobre zarába, ako to videl v Haagu, stáva sa postimpresionistom, s maľbami plnými života, emócií a vášne. Do obrazov dáva celú dušu. Jeho obrazy dýchajú životom.
Autor majstrovsky narába so psychikou Vincenta van Gogha, ktorá bola veľmi labilná. Jeho dušu zasiahlo mnoho úderov a je zaujímavé pozorovať, ako sa s tým postupne vyrovnáva, hlavne čo sa týka jeho neopätovanej lásky k ženám, čo ho zarmucovalo. Často sa v knihe stretávame s jeho spomienkami na ne, niekedy porovnáva ženu, do ktorej je zaľúbený, s predchádzajúcimi láskami. Najviac ho však zarmucovalo to, že jeho maliarsky štýl nemal zväčša pochopenie u ľudí, ani maliarov a jeho samotné povolanie maliara ľudí pohoršovalo.
Tiež je strhujúce sledovať maliarovo opakované vybičovávanie pocitov pri maľovaní obrazov, typické najmä pre Auvers, ktorých pozitívny výsledok síce badať na jeho maľbách, ale ich negatívny výsledok je omnoho markantnejší – zhoršujúce sa psychické zdravie, následný pobyt v blázinci a samovražda. V publikácii sa často stretávame s jeho pomenovaním ,,fou rou‘‘- ryšavý blázon, keďže žil inak, ako iní prostí ľudia. Hlavný hrdina je z tohto aspektu silnou osobnosťou, ktorá odoláva naliehaniu ostatných, aby zmenil svoj maliarsky štýl, spôsob života a napriek tomu napredoval vo svojom svojskom štýle.
Zaujímavým obohatením sú útržky osobnej korešpondencie Vincenta van Gogha s bratom Theom v publikácii a použitie francúzskych výrazov v texte - napr. spomínaný ,,fou-rou‘‘ - ktorých vysvetlenie je na konci knihy. Publikácia tak získala celkom iný nádych.
Kniha je podľa mňa skvelým spracovaním života Vincenta van Gogha. V knihe sa dozviete aj o okolnostiach vzniku niektorých diel a je fascinujúce sledovať, ako sa vyvíjal van Goghov maliarsky štýl od tmavých malieb európskeho romantizmu až po žiarivé maľby, v ktorých okrem impresionizmu a postimpresionizmu nájdeme aj stopy pointilizmu. Určite ju odporúčam nielen milovníkom dejín umenia a tvorby Vincenta van Gogha, ale aj čitateľom životopisných diel a všetkým, ktorí si radi prečítajú kvalitnú a zaujímavú literatúru.
Úryvok :
,,Mesto sa pod ním rútilo k Rhône sťa kaleidoskopický vodopád. Strechy domov zapadali do seba ani skladačka a vytvárali zložité reťazce. Všetky boli kryté škridlou, kedysi červenou, no bez prestania pečúce slnko na nej vypálilo zmätenú mozaiku najrozličnejších farieb, od najsvetlejšej citrónovožltej a lastúrovoružovej až po krikľavú levanduľovú a zemito hnedú.
Široká, prudká Rhôna sa strmo strmo skrúcala pri úpätí vŕšku, na ktorom bolo prilepené Arles, a valila sa dolu do Stredozemného mora. Po oboch bokoch rieky sa tiahli kamenné nábrežia. Trinquentaille svietila na druhom bretu ako maľované mesto. Za Vincentovým chrbtom sa dvíhali vrchy, mohutné hrebene, čnejúce nahor do číreho bieleho svetla. Pred ním sa rozprestierala panoráma obrobených polí, zakvitnutých sadov, vyčnievajúci kopec Montmajour, úrodné doliny, zorané tisíckami hlbokých brázd, ktoré sa všetky zbiehali v akomsi ďalekom bode v nekonečne.
No predovšetkým farba tejto krajiny ho tak ohromila, že si musel prejsť rukou po očiach. Obloha bola tak prudko modrá, tak tvrdo, nemilosrdne, hlboko modrá, že už modrá ani nebola; bola celkom bezfarebná. Zeleň polí, čo sa pod ňou rozprestierali, bola esenciou zelenej farby, ktorá sa zošalela. Horiaca citrónová žlť slnka, krvavá červeň pôdy, kričiaca beľ osamelého mraku nad Montmajourom, stále sa obnovujúca ružovosť sadov...to sú neuveriteľné farby. Ako ich má namaľovať? A ako by vôbec niekoho presvedčil, že také farby jestvujú, aj keby sa mu ich podarilo preniesť na paletu? Citrónová, modrá, zelená, červená, ružová; príroda rozbúrená do piatich mučivých odtieňov.‘‘
Stone, Irving: Smäd po živote. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1974, s. 330 -331.
-Eva Gracová
0 comments