Je prekladateľstvo druh umenia? - Rozhovor s Paulínou Šedíkovou Čuhovou
Plány do budúcnosti. Myslím, že nie som jediná, ktorá sa diskusiám na túto tému zo snahy udržať si dobrú náladu vyhýba. Pri premýšľaní a predstavách o tom, čo so mnou bude za dva roky, totiž veľmi ľahko skĺznem do stavu nasýteného demotiváciou, čiastočnou beznádejou a úzkosťou. Cítim však (a moje okolie mi to neustále pripomína), že čas sa kráti a je potrebné nazrieť do tejto témy hlbšie, začať rozmýšľať nad finálnym rozhodnutím. Aj z toho dôvodu som sa v septembri tohto roku zúčastnila Žilinského literárneho festivalu. Pomimo workshopov tvorivého písania, som sa zúčastnila aj na prekladateľskej diskusii, na ktorej sa nám pozvaní prekladatelia a redaktori snažili priblížiť práve to umelecké odvetvie v prekladateľstve. Jednou z pozvaných hostí bola aj Mgr. Paulína Šedíková Čuhová PhD. , úspešná prekladateľka a vysokoškolská pedagogička na katedre germanistiky. A keďže sa v našej škole nachádza nemecká sekcia a viacero študentov, rovnako aj z anglickej sekcie, môže okrem iného rozmýšľať aj nad štúdiom a profesiou prekladateľa, rozhodla som sa pani Čuhovej, ktorá už má za sebou dlhé roky skúseností, opýtať na túto tému viac.
Pani Čuhová, aké boli vaše prekladateľské začiatky a čomu, ak vôbec, by Ste sa dnes už vyvarovali?
Vždy ma nesmierne bavila literatúra, dokonca som aj písala a zrejme aj celkom úspešne, niektoré básne a poviedky boli zverejnené a založila som tiež školský časopis. Študovala som nemecký jazyk a literatúru v kombinácii s históriou a po vysokej škole som začala učiť. Mala som však pocit, že by som chcela do literatúry načrieť akosi hlbšie a tak som sa rozhodla pre doktorandské štúdium súčasnej, po nemecky písanej literatúry. Tu som sa zoznámila s množstvom textov, ktorým som sa chcela dostať „pod kožu“ a tak som ich začala prekladať – najprv sama pre seba, bola a je to pre mňa stále jedna z najkrajších činností, priam terapeutická. Potom som preklady úryvkov či poviedok na Slovensku neznámych autorov a autoriek skúšala posielať do rôznych časopisov. A úspešne. Na prvý knižný preklad som si však musela počkať dlhšie, ale oplatilo sa. Neviem, či by som dnes robila niečo inak. Asi nie, každý má vlastnú cestu. Každopádne dnes možno prekladateľstvo študovať, za mojich čias to možné nebolo. Existuje Prekladateľská univerziáda, čiže možno začať s prekladaním už aj počas štúdia. To je podľa mňa výborná príležitosť.
Ktorý z Vašich prekladov bol zatiaľ najúspešnejší?
Ťažko povedať. Najťažší preklad bol Nočný vlak do Lisabonu /(Premedia, 2018) od Pascala Merciera, ktorého slovenský preklad bol veľmi úspešný a myslím, že kniha sa aj vynikajúco predáva(la). Veľmi dobre na Slovensku zarezonovala aj kniha Angeliky Schrobsdorff Nie si ako iné matky (2019). Každopádne však asi ostanem navždy tá, ktorá preložila do slovenčiny kultovú „must read“ knihu My deti zo stanice ZOO (Premedia, 2015) od Christiany F. Tej sa muselo robiť viacero dotlačí.
Čo považujete v prekladaní za najväčšiu výzvu a čo vás najviac motivuje?
Výzvou je vždy pochopiť a následne uchopiť autorský štýl – rytmus, tempo, spôsob, zvolenú perspektívu rozprávača, vyjadrovanie sa autora, autorky. Vedieť čítať aj to, čo je medzi riadkami. Pochopiť zámer. A potom je to samozrejme samotný jazyk. Najviac ma motivuje to, že knihu, ktorá sa páči mne, si
bude vďaka nám - prekladateľom a prekladateľkám - môcť prečítať množstvo iných ľudí a prinesie im radosť. Keď sa kniha (a teda nevyhnutne aj jej preklad) páči, je to tá najväčšia radosť.
Ako, aspoň v skratke, by ste opísali postup pri prekladaní? Čo si prekladateľ všimne ako prvé a ako postupuje pri preklade jednotlivých viet?
Knihu si samozrejme prečítam. Bez toho to nejde. Potom vždy veľa rešeršujem. Chcem
spoznať autora, okolnosti vzniku diela, pozadie. Potom si veľa čítavam aj cudzojazyčné recenzie. Keď si potom sadnem k prekladu, prekladám prvé stránky, je to ako rituál, cítim bázeň a zároveň vzrušenie, ako sa s textom zžijem, ako spolu budeme fungovať. Túto fázu zbožňujem. Ak natrafím na niečo, čo nie celkom ľahko ide, prípadne nejde vôbec, pokus si v texte farebne vyznačím a do poznámky si píšem možnosti, ktoré by pripadali do úvahy. Častokrát je potrebný odstup, odležanie takýchto miest, potom sa k nimi vraciam. Prípadne sa mi pri preklade nejakého iného miesta objasní to, čomu som celkom dobre možno neporozumela, potom sa vrátim. Pretože dielo treba čítať aj ako celok, nielen po vetách. Keď je prvá verzia prekladu hotová, čítam ho a opravujem, čo nie je dobre, čo nesedí. Dôležité je, aby preklad dobre plynul, nezadrhával. Je dobré čítať si nahlas.
Aký žáner literatúry osobne najviac obľubujete, a ktorého súčasného nemeckého autora by ste odporučili mladým ľuďom?
Mám rada súčasnú literatúru, ktorá sa rôznym spôsobom vysporadúva s aktuálnymi problémami, má svieži, autentický jazyk. Teraz čerstvo vychádza román Olgy Grjasnowej Právna nejasnosť jedného manželstva (Literárna bašta), ktorý ma veľmi bavil. Rozpráva o bizarnom milostnom trojuholníku troch ľudí, ktorí si hľadajú svoje korene. Odohráva sa medzi azerbajdžanským Baku, Moskvou a liberálnym Berlínom.
Podľa čoho si vyberáte diela, ktoré prinášate slovenským čitateľom?
Knihy si nevyberám vždy. Ale môžem si vybrať, či knihu budem prekladať alebo nie. Často však fungujem aj ako akýsi sprostredkovateľ medzi knihami súčasnej po nemecky písanej literatúry a vydavateľstvom. Pýtajú sa ma, či sa mi kniha páči alebo nie, čo si o nej myslím. Vydavatelia potom zvážia, ako by kniha mohla fungovať na slovenskom knižnom trhu. Niektoré knihy som si však mohla vybrať sama.
Ako treba podľa Vás správne postupovať pri čítaní literatúry, aby jej človek, najmä mladý, najviac porozumel?
Dôležité je predovšetkým veľa čítať. Veľa dobrej literatúry, dnes existujú sociálne siete a množstvo portálov, kde sa dá dostať k odporúčaniam na dobré knihy. Pretože knižný trh je zahltený aj množstvom braku. Tiež považujem za dôležité rozprávať sa potom o knihe, pokúsiť sa sformulovať to, čo som pri nej cítil, čo ma na nej zaujalo. Nech aj písanou formou. Je to skvelý tréning. Keď si človek takéto pocity zverbalizuje, začne si potom všímať a rozlišovať autorské štýly, intertextuálne odkazy, vidí to, čo povrchnému čitateľovi ujde.
Čo chápete pod pojmom dokonale ovládať materinský jazyk a čo by ste študentom odporučili, aby sa v ňom zdokonalili?
Opäť odpoviem to isté. Veľa čítať. Pretože práve prostredníctvom kníh si jazyk neustále môžeme kultivovať. Knihy, ktoré prechádzajú viacerými korektúrami a redakciami poskytujú tú najkrajšiu materčinu, ktorá sa žiaľ dnes v médiách a sociálnych sieťach nachádza nie v práve najkrajšej forme.
Máte pocit, že spoločenstvo prekladateľov na Slovensku zažíva ťažké časy, alebo boli podmienky pre túto oblasť vždy rovnaké?
Je potrebné rozlíšiť odborný a umelecký preklad. Dovolím si vyjadriť sa len k tomu druhému z nich. Umelecký preklad dobrých a kvalitných kníh je vždy vášeň, nie je to primárne zárobková činnosť. Poznám len veľmi málo prekladateľov a prekladateliek, ktorí sa dokážu uživiť len prekladom umeleckej literatúre. A je to pochopiteľné. Práca na jednej priemerne ťažkej knihe trvá totiž pol roka, čo je časovo veľmi náročné.
Ako je to s honorármi za jednotlivé texty? Od čoho závisí ich “výsledná cena”?
Honoráre sa pohybujú približne 5 – 10 eur za stranu. Existujú samozrejme rôzne grantové podpory, či už na vydanie alebo preklad knihy, je to záchrana pre mnohé menšie vydavateľstvá, ktoré by si inak nemohli dovoliť niektoré knihy ani vydávať. Vďaka nim môžu byť potom honoráre aj vyššie. Tiež existujú inštitúcie, kde je prekladateľom/prekladateľkám uhradený pobyt určený na prácu na knihe – v cudzine aj na Slovensku. Týka sa to však len tzv. dobrej literatúry.
Existuje momentálne platforma, ktorá utužuje súdržnosť a podporuje prekladateľov na Slovensku?
Áno, existuje a vykonáva veľmi záslužnú činnosť. Je to DoSlov - občianske združenie literárnych prekladateliek a prekladateľov, redaktoriek a redaktorov. Som jeho členkou. Vydáva aj časopis Verzia, ktorý je venovaný literárnemu prekladu a jeho kritike. Existuje ešte aj Spolok slovenských prekladateľov a prekladateliek umeleckej literatúry.
Pokladáte prekladateľstvo za druh umenia? Je možné nájsť si svoj vlastný “prekladateľský štýl”?
Áno, podľa mňa je prekladateľstvo druh umenia. Pretože prekladom vytváram umelecké dielo. To je jedinečné a neopakovateľné. Súčasne prenášam kultúru jednej krajiny do tej našej. Práve ja píšem tú knihu po slovensky a dávam do nej kúsok seba. Neexistujú dvaja prekladatelia, ktorí by knihu preložili identicky. Vždy však treba pracovať s pokorou a rešpektom k autorovi, autorke knihy, k tým, ktorí knihu vymysleli, napísali, „nepotrieť ich“, nevnášať nasilu do textu to svoje, neprikrášľovať, neprispôsobovať (aj keď niekedy tak zúrite, že by ste niektoré miesta v knihe najradšej prepísali). Prekladateľský štýl určite možno nájsť, skúsenosťami získať a cibriť.
- Dorka Záskalanová, 4.A
0 comments