Máj 2020
     Je 0:00. Presne polnoc. Čas duchov a milencov. Mladej lásky. A ja nespím. Mám otvorené okno a načúvam hlasnej hudbe rynúcej sa z jednej zo vzdialených chatiek. Znie to tak letne, až to vo mne vyvoláva nostalgiu za vecami, ktoré sa nikdy ani nestali. Ako pomenovať tento stav precítenia jednoslovne? Nedá sa to. Prepáč. Ospravedlňujem sa aj sama sebe za neschopnosť nájsť tie správne slová, ktorým by porozumel hocikto a hocikde. Všetci a všade by vedeli, ako sa cítim. Snažím sa ti to priblížiť… je to ťažké.
     Hudba nie je ohlušujúca. Zakráda sa nocou. Pulzuje v tme. Roztancúva moje spomienky na teplé letné večery plné hviezd. Bože, znie to ako skutočné klišé. Ale presne to vo mne vyvoláva rytmus piesní. Som klišé. Radosť a voľnosť tých ľudí vonku sa skrz hudbu dostáva až ku mne. Až sa usmievam nad svojou hlúposťou. Tvár mám ožiarenú bielym svetlom a žmúrim na slová, ktoré produkujem. Dávajú zmysel? Postupujú za sebou správne? Neskáčem z myšlienky na myšlienku? Moje srdce skáče. Nie...vlní sa ako slabé vlny studeného mora počas teplej noci. Ako dlho som si nenamočila nohy v mori… Aj napriek bodavej kráse predstavy na kúpanie sa pod hviezdami a s posiatým telom od zimomriavok, sa tejto idei trochu desím. More vo mne vzbudzuje lásku a strach zároveň. No je také krásne a tajomné… ako ty. Aj pri tebe ma vždy bodne pri srdci, pretože krása tejto fantázie je skutočná, prebiehajúca deň za dňom. Neustále sa pripomínajúca vždy, keď na teba pozriem. Silnejšie a ostrejšie sa mi dostáva pomaly až do úplnej hĺbky srdca i duše. Fyzicky aj psychicky. Bolí to, pretože sme mladí a kedykoľvek sa to môže skončiť. Bolí to, pretože keď sa dotýkaš môjho tela, cítim tvoje dotyky aj na duši. A je to nekonečný pocit rozkoše. Až ma to napĺňa strachom, čo bude ďalej. Čo bude s nami… práve teraz chcem však myslieť len na súhvezdia, ktoré nás pozorujú a pozorovať aj budú. Na letné noci, ktoré preležíme v zarosenej tráve. Na fľaše ríbezľového vína, na ktorých sa budú striedať odtlačky našich pier. Na to chcem, aby si myslel aj ty.
     Aj napriek strachu viem, že milujem mladou a pochabou láskou. Preto takto píšem ďalší zo série nikdy neodoslaných, precítených listov, pretože listy prežijú všetky časy. Aj tie naše.
 

Dorota Záskalanová