Cítim ako teplá voda steká dole mojím telom,

slzy tečú po lícach.

Hlasy v hlave sa miešajú s pocitmi pribúdajúcich emócií.

Cítim len chaos.

A nemalo by to byť opačne?

Všetci hovoria, že dospievajúci vek je ten najlepší.

Spočiatku som si to myslela.

Aspoň dúfala, že sa to dá.

Tlkot môjho srdca zrýchlil tep.

Ruky sa mi roztriasli.

Až som sa našla ležať v kúpeľni na podlahe.

Zamknutá.

V bezpečí.

Aspoň v tej chvíli som si myslela, že to je to najbezpečnejšie miesto na svete.

Asi aj bolo.

Chcela som odísť.

Niekam.

Hlavne preč od nich.

Nezáležalo mi kam.

Na miesto kde by nikto nebol.

Iba ja a vánok v mojich vlasoch.

Radosť motýľov, šantiacich sa okolo.

Farby prírody a zvuky zvierat.

A Boh? Dúfam, že ten existuje.

Ak nie, neviem čo by malo ešte v tomto živote zmysel.

Bohatstvo, ktoré privádza ľudí do šialenstva?

Či láska zaľúbencov, ktorá aj tak vyprchá?

O čom je život?

Veriaci človek by povedal, že Boh.

Ale kto je Boh?

Len nejaká bytosť, ktorú si ľudia predstavujú?

Alebo ide naozaj o viac ako len o chodení do kostola?

A o to aby sa ľudia mali o čo oprieť, keď sa povie zmysel existencie života?

Pretože ja chcem vedieť.

Ak vieš.

Tak mi povez.

Povedz mi všetko, čo vieš.

-Petra Sochorová