ako sa nezblázniť
Samota a surrealistické filmy – smrteľná kombinácia. Neuprataná izba a neustále sa opakujúci playlist– perfektný recept na skľúčenosť. Som unavená zo všetkých článkov, predikcií, rozhovorov, z hromady informácií, valiacej sa z každej strany. Niekedy sa mi zdá, že nikto nič nevie. „Pravdepodobne vtedy, možno takto, asi tam a tu, žeby?“
Čo len môžeme spraviť s našimi malými lajfíkmi, takto zamknutí medzi stenami našich malých obydlí, zabalení v perinkách, zavalení v myšlienkach?
Môj denný rozvrh stráca význam. Zoznam úloh ostáva pohodený bez pozornosti, minútky tikajú, pohyby sa pomaly vlečú, z izby do kuchyne, späť, do kúpeľne, na dvor, späť dnu, späť do izby, späť do postele, späť do polovičného vedomia, späť k snom.
Doma sa cítim ako v takom malom komunistickom štátiku – mimo relatívneho zákazu vychádzať tu je propaganda staníc TA3 a RTVS, ktoré sa sem-tam striedajú, a nesmieme zabúdať na ŠTB, zamaskovanú v nenútenom štýle „Kiki ako to zapnem? Kiki pomôžeš mi s týmto? Kiki jedla si? Kiki?“
Mimo komunizmu však cítiť aj závan hippie komunity – ranné meditácie nad hrnčekom čaju, usilovné leňošenie, tanečné seansy v izbe. Keď sa dá, kúpeme sa v slnečných lúčoch, keď narastú sedmokrásky, od nudy z nich robím kytičky, pobehujem vo voľnom oblečení, v ľahkých košeliach, bosá.
A potom sú tu naše komunikačné kanály – akási predzvesť vojnovej situácie. Toto je takto, a nijak inak, toto sa mi nepáči a nemením názor, toto je zlé a toto dobré, a nijak inak! Zamykám sa v izbe a zbrojím. Potom s bielou vlajkou sadám za stôl a obedujem, v tichu.
Tak teda, čo s našimi malými lajfíkmi?
Čo len môžeme spraviť s našimi malými lajfíkmi, takto zamknutí medzi stenami našich malých obydlí, zabalení v perinkách, zavalení v myšlienkach?
Môj denný rozvrh stráca význam. Zoznam úloh ostáva pohodený bez pozornosti, minútky tikajú, pohyby sa pomaly vlečú, z izby do kuchyne, späť, do kúpeľne, na dvor, späť dnu, späť do izby, späť do postele, späť do polovičného vedomia, späť k snom.
Doma sa cítim ako v takom malom komunistickom štátiku – mimo relatívneho zákazu vychádzať tu je propaganda staníc TA3 a RTVS, ktoré sa sem-tam striedajú, a nesmieme zabúdať na ŠTB, zamaskovanú v nenútenom štýle „Kiki ako to zapnem? Kiki pomôžeš mi s týmto? Kiki jedla si? Kiki?“
Mimo komunizmu však cítiť aj závan hippie komunity – ranné meditácie nad hrnčekom čaju, usilovné leňošenie, tanečné seansy v izbe. Keď sa dá, kúpeme sa v slnečných lúčoch, keď narastú sedmokrásky, od nudy z nich robím kytičky, pobehujem vo voľnom oblečení, v ľahkých košeliach, bosá.
A potom sú tu naše komunikačné kanály – akási predzvesť vojnovej situácie. Toto je takto, a nijak inak, toto sa mi nepáči a nemením názor, toto je zlé a toto dobré, a nijak inak! Zamykám sa v izbe a zbrojím. Potom s bielou vlajkou sadám za stôl a obedujem, v tichu.
Tak teda, čo s našimi malými lajfíkmi?
1. Je v pohode ak nečítate, nevnímate správy. Zvyknem sa cítiť zle, že neviem, čo sa deje vo svete, čo je nové, že nemám prehľad, ale momentálne – je to úplne v poriadku, možno aj prínosné pre moju psychiku. Keď sa ku mne prvýkrát dostala táto rada, čítala som ju s úškrnom, hádam nie som tak dramatická, aby som prežívala každú jednu správu, aby sa ma nedajbože niečo dotklo! Ale pomaly zisťujem, že pomaly strácam kľud. Denne si pozerám štatistiky a prognózy a iné, podobné zdroje obáv. Siahnite radšej po nejakej krásnej knižke a zbytočne sa nestresujte.
2. Spravte si čas pre seba, a len pre seba. Keď som neustále s mojou rodinou, niekedy je to veľmi namáhavé, možno preto, že je každý z nás neuveriteľne tvrdohlavý. A preto sa večer vždy uchýlim do mojej izby, a v tichu si uvedomujem vlastnú prítomnosť. Túto samotu, čo veľa z nás prežíva, môžeme využiť aj v náš prospech. Napríklad na sebareflexívnu prechádzku v prírode - zamyslime sa: čo nás čaká? čo chceme robiť, ako sa chceme správať k ľuďom? Kto som bol, kto som a kam smerujem? Cez bežné pracovné týždne nemáme veľa priestoru na to, aby sme sa naozaj zamysleli, máme kopu povinností, úloh, stále treba niekam ísť, niečo robiť, ale teraz sme dostali šancu. Každý deň dostávame ďalších 24 hodín, a môžeme si vybrať, kým chceme byť pre tento svet. Každé ráno sa zobudíme, a môžeme spraviť toto krásne rozhodnutie – kým chcem byť? Nostalgické výlety do minulosti môžu byť nepríjemné, ale s odstupom času si predsalen všímame a učíme sa nové veci. Máme ten priestor, tak poďme rásť.
3. Naučte sa niečo nové, objavte nový koníček. Máme teraz veľa času, že? Keď ma niekedy zastavia myšlienky „ako dlho ešte? kedy znovu? čo teraz?“, rada sa obraciam k jóge, alebo kresleniu, písaniu, šitiu. či obyčajnému počúvaniu hudby. Mimo toho, že sa automaticky cítim viac produktívna a dostanem sa k iným myšlienkam, teším sa z môjho výtvoru alebo nového poznatku. Stále môžeme objavovať svet, aj z domova, spoznávať a učiť sa novému. To, že sa momentálne takmer zastavila celá planéta, neznamená, že sa zastavili naše malé lajfíky.
- Kristína Nemcová
0 comments