Tento román hneď po vydaní doslova paralyzoval vtedajšiu francúzsku spoločnosť a vyvolal kontroverzné názory. Mladá neznáma Françoise sa vďaka nemu stala zo dňa na deň slávnou a viedenský týždenník News zaradil jej debut roku 1999 medzi 100 najvýznamnejších románov 20. storočia.

    Román vyvolal škandál. Dnes by sme možno okolo neho prešli bez povšimnutia, no jeho obsah v tej dobe porušoval viacero konzervatívnych spoločenských konvencií, pre mnohých bol až vulgárnym. No pre Saganovú predstavoval prvý vysoký schodík ku sláve, hoci na románe nepracovala dlho, ako prezradila pre časopis The Paris rewiew roku 1954: ,,Dobrý deň smútok som napísala za dva či tri mesiace, pracovala som dve či tri hodiny denne.‘‘ Krátko po vydaní sa predalo milión výtlačkov románu a bol preložený do 25 jazykov. Čoskoro napísala aj ďalšie romány, ktoré sa vypredali tak rýchlo, ako ich napísala a písanie sa stalo jej povolaním.

    Román Dobrý deň smútok je krátkeho rozsahu a je členený na dve časti. Prvá časť je členená na šesť kapitol a druhá na dvanásť. Tento modernistický psychologický román nesie znaky existencializmu. Autorka používa často dlhé zložené súvetia. Štylizácia textu nie je zložitá.

    Hlavnou hrdinkou a rozprávačkou románu Dobrý deň smútok je Cécile, ktorá v knihe spomína na prázdniny s trpkým koncom. Cécile je polosirota, ktorej zomrela matka a po pätnástich rokoch si ju otec zoberie k sebe. Dej knihy začína v dobe, keď má Cécile sedemnásť rokov, má za sebou neúspešnú maturitu a trávi prázdniny na pobreží Stredozemného mora, kde v bielej prenajatej vile prázdninuje s otcom, prelietavým Raymondom, a jeho milenkou Elsou.

    Pri blízkej zátoke sa zoznamuje s Cyrilom, študentom práva, ktorý sa pri plavbe s plachetnicou prevrátil. Ihneď sa doňho zaľúbila. Pri večeri Raymond oznámi, že ich navštívi Anne Larsenová, priateľka jeho zosnulej manželky a matky Cécile, Bola veľmi inteligentná a elegantná a Cécile ju preto obdivovala a rešpektovala.

    V deň, keď mala Anne doraziť, ju Raymond s Elsou čaká na železničnej stanici. Medzitým sa Cécile opäť stretáva s Cyrilom a prvýkrát sa pobozkajú. Anne prichádza vlastným autom a žiarli na Elsu, čo Cécile prekvapuje. K Anne sa Cécile správa milo, ale len sa pretvaruje, aby nenahnevala otca.

    Anne a Raymond sa zbližujú, čo Cécile nechápe, pretože sú úplne odlišní. Raymond miluje večierky a slobodu, Anne je konzervatívna a k Raymondovi sa vždy správala odmerane. Raymond je v Anninej prítomnosti šťastný a tá sa zaujíma o Cécile. Pri zistení, že neuspela na maturite, ju prinúti učiť sa. Elsa sa v Anninej prítomnosti cíti zahanbená. Cécila sa nechce učiť a aj dôsledkom postupného chladnutia citov jej otca k Else, s ktorou sa spriatelila, sa jej obdiv k Anne stráca.

    Všetci štyria sa zúčastnia večierku v Cannes, kde Raymond s Elsou zmiznú. Cécile ich nájde v aute a nahnevá ju to. Anne káže Cécile odkázať Else, že sa je jej zle a Raymond ju odvezie domov. Elsa už tušila vzťah Anne a Raymonda a pochopila situáciu.

    Na druhý deň je Cécile zle a pri raňajkách sa dozvedá, že Raymond a Anne budú mať svadbu. Cécile je v šoku, nechce sa kvôli Anne vzdať hýrivého života, na ktorý bola zvyknutá a útechu hľadá v láske s Cyrilom.

    Vzťah Anne a Cécile sa vyostrí, keď Anne nájde Cécile a Cyrila spolu a zakáže im sa stretávať a donúti Cécile sa učiť na maturitu, presvedčí o jej dôležitosti aj Raymonda. Cécile to chápe ako otcovu zradu a nechce ho úplne stratiť, preto vymyslí plán, ako sa zbaviť Anne. Účinkuje v ňom Elsa a Cyril. Plán má vzbudiť fingovaním vzťahu medzi Elsou a Cyrilom Raymondovu žiarlivosť a opätovnú lásku k Else.

    Cyril a Cécile sa tajne stretávajú. Cécile po čase pochybuje, či je jej konanie správne, na chvíľu má Anne rada, odohráva sa v nej vnútorný konflikt. Po čase jej plán začne vychádzať. Raymond sa stretne s Elsou v borovicovom lesíku. Elsa to oznámi Cécile, no tá nie je nadšená a otcovi vynadá. Cécile si začína uvedomovať, čo vykonala. Keď sa Anne dozvie o Raymondovej nevere, okamžite odíde na aute. Cécile je skľúčená. Opúšťa Cyrila, lebo si uvedomuje, že ho nikdy skutočne nemilovala.

    Raymond a Cécile Anne píšu siahodlhé listy, chcú ju získať späť, ale omráči ich telefonát z nemocnice. Anne je mŕtva. Zahynula pri autonehode v ten večer, keď od nich utiekla. Cécile si až teraz úplne uvedomí, aká bola sebecká a krutá. Zúčastnia sa pohrebu Anne, ale čoskoro sa vrátia k svojmu hýrivému životu. Cécile ukončuje rozprávanie a prepadá smútku.

    Dielo Françoise Saganovej je napísané citlivo a úprimne. Autorka dôraz kladie na vykreslenie psychiky postáv a vnútorných konfliktov a pocitov. Toto dielo je pomerne jednoducho koncipované a dej rýchlo graduje, autorka neodbočuje od dejovej línie a striedmo používa veľmi krátke opisy, preto sa môže javiť aj ako novela.

    Saganová výborne vykreslila psychiku Cécile, počas celého príbehu v nej prebieha vnútorný konflikt a je plná rozličných pocitov. Cécilin egoizmus a sebeckosť vychádza z jej ,,filozofie‘‘ podobnej jej otcovi. Autorka ale neanalyzuje len negatívne aspekty, ale aj pozitívne a ľúbostné momenty jej života.

    Autorka dielom skvele poukazuje na krehkosť života, šťastia a lásky; na bezohľadnú sebeckosť, ktorá zničí všetko krásne. Zaujímavo je to vykreslené najmä počas rozuzlenia. Hoci život, šťastie i láska boli počas deja prítomné, v rozuzlení miznú. Anne umiera, Cécile prestane ľúbiť Cyrila, jej život zachvacuje smútok a s otcom strácajú životné šťastie. Už nemala taký šťastný život ako v to leto – zo slnečného pobrežia sa vrátila do daždivého Paríža.

    Hlavná hrdinka sa podobá na samotnú autorku – podobne ako Cécile neuspela na maturite, Françoise bola neúspešnou uchádzačkou o štúdium na Sorbonne. Počas príbehu je tiež Anne raz dovolí Cécile šoférovať a tá je z toho nadšená. Tu sa tiež odráža osobnosť samotnej autorky – milovala šoférovanie a rýchlosť. Mohlo to odzrkadlovať jej sny a túžby, pretože hneď, ako začala zarábať, k jej životnému štýlu pribudli drahé autá. K Saganovej neodmysliteľne patrí cigareta v ruke a Cécile v knihe často fajčí, podobne ako ostatné postavy.

    Autorka napriek tomu, že takmer nevyužíva opisy, vytvorila dielo plné vôní, slnka a farieb, v čom vyjadrila svoje majstrovstvo. Priam cítiť vôňu pomaranča, páľavu piesku a vysilujúcu žiaru slnka, slanú vôňu mora a počuť šum borovíc.

    V románe sú využívané zaujímavé trópy, ako napríklad ,,nebo postriekané hviezdami‘‘ alebo ,,...aby som zmyla zo seba všetky parížske tiene...‘‘

    Naopak obálka a ilustrácie od renomovaného maliara Záboja Kuľhavého zo slovenského vydania z roku 1966, ktoré som čítala, svojím postmodernistickým podaním síce korešpondujú s obsahom, no mne sa zdajú nevkusné.

    Román na mňa veľmi zapôsobil pozitívne i negatívne. Ide o majstrovské dielo so zaujímavým a strhujúcim dejom, plným zvratov a emócií, ktorý poukazuje na to, čoho je človek schopný a autorka prejavila odvahu spracovať citlivé témy v období 50. rokov, no boli to na môj vkus veľmi kontroverzné témy. Knihu odporúčam si prečítať najmä z aspektu posolstva autorky, no, samozrejme, ide o knihu, ktorá nie je po obsahovej stránke každému po chuti.