Človek by sa spýtal, aký je to pocit ?
Zázračný. Ste hore od prvej minúty, bez spánku viac ako 24 hodín, ale nevadí vám to...
Prezerám si fotky z nádherného výletu. Hlavou sa mi hmýria veselé myšlienky, poskakujú a spievajú si “ Where does the good go? “. Je priam neuveriteľné, ako ma jedna obyčajná pesnička nabije energiou, šťastím, chuťou do života. Zvládam neosobný pocit letiskovej haly.
Krvou mi prúdia endorfíny. Je ich toľko, že v jednej jedinej sekunde by som rozjasnila celé mestečko.
Letisko, mravenisko, kde sa ľudia hemžia, prichádzajú, odchádzajú. Niektorí majú naponáhlo, iný si vychutnávajú smrad cestovania.
Okolo druhej ráno, celé letisko v Madride stíchlo, každá jedna duša si našla svoj malý kútik kam zložiť hlavu.
Po štvrtej sa všetci začali motať, dezorientovaní s nádejou, že ich let je v blízkej chvíli. Mali ste vidieť to sklamanie, ešte dve hodiny treba prečkať na chladnej letiskovej podlahe.
Pol šiestej, prvé lety sú tu. Ľudia zase bežia niekam do neznáma, odchádzajú a prichádzajú.

Narodeniny na mravenisku.