Dňa 22.10.2019 sme žiaci 4. a 5. ročníka spolu s pani profesorkami nastúpili do autobusu v skorých ranných hodinách. Čakala nás dlhá - takmer 5 hodinová cesta do nášho cieľa - koncentračného tábora Auschwitz a Birkenau v poľskom mestečku Osvienčim. Hneď po nástupe takmer celý autobus zaspal a zobudili sme sa až na prvé slová nášho sprievodcu, po prekročení hranice s Poľskom , ktorý nám hovoril základné informácie či už o samotnom tábore, alebo zaujímavosti o Poľsku. Na miesto sme dorazili unavení, no keď nám začali rozprávať o tom, ako to chodilo v tábore a čím všetkým si tí ľudia prešli, prišlo nám to až smiešne, že sa sťažujeme. Ako prvý sme navštívili tábor Birkenau. To bol čisto vyhladzovací tábor, čo znamenalo, že tí ľudia, ktorých tam poslali, nemali už žiadnu šancu na život. Išli rovno do plynových komôr. Mali sme možnosť vidieť baraky, v ktorých bývali a aj samotné plynové pece, ktoré však boli ešte pred koncom vojny zničené, a tak tam ostali iba zrúcaniny a pamätník.

:Matúš Mikuš, 4.A

Potom sme sa presunuli o niekoľko kilometrov ďalej do koncentračného tábora Auschwitz. Pri vstupe sme dostali slúchadlá a tak sme si všetci zreteľne mohli vypočuť prednášku našej sprievodkyne, ktorej poľský prízvuk ešte umocňoval smutnú atmosféru. Aj napriek nádhernému počasiu sme sa cítili pochmúrne. Prešli sme takmer celý tábor a videli sme všetko, čo sme od tejto exkurzie očakávali. Či už to boli vitríny s topánkami, protézami či vlasmi ľudí naplnené po strop, alebo fotografie a v neposlednom rade dych berúce príbehy, ktoré nám pani sprievodkyňa vykresľovala. Všetci sme boli zamyslení a nebolo nám veľmi do reči. Nedá mi nespomenúť 2 miesta, kde aj sama sprievodkyňa z úcty odmietla rozprávať – stena, pred ktorou trpelo a zomrelo nespočetné množstvo ľudí v strede koncentračného tábora a prvá a zároveň jediná zachovaná plynová komora , do ktorej sme mohli vstúpiť. Je ťažké opísať, čo sa nám odohrávalo v hlavách, ale musím povedať, že pre mňa osobne to bol veľmi silný zážitok. Aj keď to nebola jedna z najkrajších exkurzií, myslím si, že každý by sa mal aspoň raz za život ísť pozrieť na takéto miesto, aby sme si pamätali, čo sa stalo a poučili sa z toho. Pretože, ako bolo napísané na jednom z panelov v Auschwitzi - tí, ktorí si nepamätajú vlastnú minulosť, sú odsúdení ju prežiť znova.

Katarína Berčíková, 5.A