Chcem ísť plávať, topiť svoje myšlienky v kvantách vody, až kým budem vnímať len môj rytmus srdca a dýchanie. Chcem si zbaliť svoj trekingový ruksak a odísť na víkend do hôr. Chcem si obliecť svoje najlepšie šaty a ísť do divadla, alebo do kina, podľa toho čo hrajú. Chcem ísť na kávu alebo si len tak si čítať knihu v parku. A viete, čo je super ? Ja môžem. Toto všetko a ešte viac. A to z jedného dôvodu, žijem v krajine kde vládne pokoj. Žiadna vojna, nepokoje, vzbury … Chcem ráno vstať a ísť do školy. Chcem napísať článok a tešiť sa z krásy okolo mňa. Môžem, lebo žijem v demokratickej krajine, kde mám svoje práva a slobody. Možno moja krajina a jej politický, sociálny, či edukačný systém nie je dokonalý, možno nie je dobrý, možno je úplne chybný. Ale dáva mi aspoň malý kúsok slobody, ktorý si môžem vychutnať, ktorý mi dáva možnosť, rozvíjať samú seba.
Môžem sa ísť večer prejsť mojim krásnym mestom bez toho aby som sa bála.
Môžem slobodne myslieť, čítať knihy, ktoré chcem. Môžem si vybrať školu, do ktorej budem chodiť. Môžem sa rozhodnúť čo vyštudujem, kým sa stanem, akým človekom budem. Môžem ísť v nedeľu na omšu, služby božie alebo si ísť zacvičiť jógu. To všetko môžem vďaka mojej krajine.
Len si to predstavte, pred 75 rokmi v našej čarokrásnej Bystrici, sa hemžili tanky, vojaci, všade boli zbrane, strach a hrôza. Pred 75 rokmi sa ľudia ukrývali po horách, lebo s niečím nesúhlasili, skrývali sa, lebo mali iné vierovyznanie, niečím vynikali z radu.
Prešlo 75 rokov a my žijeme v mieri. Žijeme v problémoch krajín prvého sveta. No povedzte sami, nie je to úžasné ? Tak náročná cesta, pomerne krátky čas a my sme dosiahli neskutočné veci. Možno nie sme na konci cesty, možno nie sme ani zďaleka v polovici, no máme svoju slobodu …

Laura Tettinger, 4.A